Fedor Gál sa narodil v roku 1945 v koncentračnom tábore Terezín. Vyštudoval Chemicko-technologickú fakultu SVŠT v Bratislave. Vystriedal niekoľko zamestnaní až sa v roku 1987 dostal na voľnú nohu vedeckého pracovníka. Bol zakladajúcim členom hnutia Verejnosť proti násiliu (VPN) jeho predsedom a jednou z tvári revolúcie v roku 1989. Po rozdelení Československa odišiel žiť do Prahy. Bol spolumajiteľom televízie Nova. Natočil film Krátka dlhá cesta o svojom otcovi ktorého nikdy nepoznal a dokument Dobré ráno Slovensko o novembrových udalostiach v roku 1989. Je ženatý má dvoch synov. Píše aj na svoj blog.
Narodili ste sa v koncetračnom tábore. Čo sa vám ako prvé vybaví keď sa povie slovo Terezín?
Mama. Prišla tam v pokročilom tehotenstve. Väčšine tehotných žien deti násilne odobrali ale ja som prežil ako jeden z mála.
Aký to bol pocit keď ste sa tam už ako slobodný vrátil v 90 rokoch?
Pozvali ma. V 90 rokoch som dostal pozvanie aby som tam prišiel. Nemám vo zvyku hovoriť nie keď ma niekto niekam pozve. Prišiel som tam po prvý krát v živote. Priniesli mi tučnú knihu spísanú s nemeckou dôslednosťou kde mi ukázali transport zo Serede s ktorým sme prišli kde bolo meno môjho brata mojej mamy a ďalších ľudí s ktorými sme prišli. Je to mesto ktoré je čudné ešte aj dnes. Vo vzduchu tam je ťažoba a odsúdzenosť. Strašné mesto.
Dotýkajú sa Vás oba režimy – aj nacistický aj komunistický. Prečo nebola komunistická strana režim a jeho symboly zakázané ako to je v prípade nacistického?
Som si istý že zo začiatku tá príležitosť zakázať ich bola. Ale súčasne som si istý že keby sme komunistickú stranu zakázali tak na druhý deň by si tí istí ľudia založili nejakú stranu demokratickej ľavice národne-socialistickú alebo nejakú inú. Nebolo možné tých ľudí zahnať niekam do kúta. Bolo ich strašne veľa. Jeden a pol milióna občanov Československa bolo členmi komunistickej strany. Bola to masa ľudí.
Počas socialistického československa ste pracovali ako slobodný vedecký pracovník. Pojem slobodný mi v spojení s minulým režimom nejde dokopy ako to bolo možné?
Volalo sa to pracovník v slobodnom povolaní. Výraz v slobodnom povolaní znamenal „na voľnej nohe“. Veľa prekladateľov výtvarníkov umelcov rôznych oborov žilo na voľnej nohe. Ja som bol prvý vedecký pracovník. Mal som slobodu ktorá spočívala v tom že som nemal nadriadeného inštitúciu pracoval som na zákazky ktoré prichádzali od mojich priateľov ktorí boli zamestnaní v akademických a výskumných inštitúciách.
Fedor Gál o konšpiračných teóriách a Ficovom vzťahu k Novembru ´89
Zdroj: Zdruhejstrany.sk
Ste jednou z tvári Novembra ´89 ako sa pozeráte na toto obdobie po 20 rokoch keď zoberiete do úvahy teórie že to zinscenovala ŠtB ale aj to ako sa tomuto dátumu Fico vysmieva?
Konšpiračné teórie sú medzi ľuďmi veľmi obľúbené pretože je to jednoduché vysvetlenie že to nie ja ale boh vie aké centrum zodpovedá za všetko čo sa deje na svete. Predpokladal som že tých konšpiračných teórií na November ´89 bude niekoľko že to bola dohoda medzi komunistami a disentom že sa tak dohodli veľmoci a tak ďalej. Konšpiračné teórie sú samozrejme hlúposť. Majú strašne ďaleko od toho ako vtedy udalosti prebiehali.
Čo sa týka Fica tak ten by bol dnes možno prvý druhý alebo tretí tajomník UV KSS. Mentálne je to komunista. Človek ktorý na jednej strane môže Novembru 89 vďačiť za to že študoval na London School of Economics že je premiérom vlády v demokratickej krajine že sa môže opierať o elektorát veľmi mohutný veď je to 40 % ľudí na slovensku. Na druhej strane je to že sa k novembru stavia nepriateľsky to mi tiež pripadá prirodzené pretože on je telom aj dušou boľševik. Nemá rád súkromné podnikanie nezávislých jednotlivcov. Najradšej by bol keby sme boli rukojemníkmi štátu keby mohol rozdávať pôžitky blahobyt práva a slobody. Podľa mňa to nie je človek ktorého ľudia potrebujú.
Minulý týždeň som robil rozhovor s Ferom Mikloškom a spýtal som sa ho či by v Novembri 1989 urobil niečo inak a on tvrdil že vtedy sa veci nedali robiť ináč – aký je váš názor?
Tisíc vecí mohlo byť ináč. Mohli sme byť predvídavejší racionálnejší menej naivní menej dôverčiví. Mohli sme viac kopírovať modely správania legislatívu zo zabehaných demokracií. Mohli sme byť tvrdší k niektorým ľuďom. Ale to sú akademické a nezmyselné otázky. Proste robili sme to tak ako sme to robili. So všetkými tými chybami a omylmi si myslím že je to zásadná udalosť pre Slovensko a strednú Európu. Chyby sme robili niektoré z nich mali dramatické dopady na každodenný život ľudí ale smer udalosť a spôsob akým sme to robili bol bez kalkulácii korupcie a postranných úmyslov. Bolo to strašne poctivé.
Nebáli ste sa že vás chytia a potrestajú?
Keď je človek v akcii tak veľmi neuvažuje nad tým čo sa môže stať. Tieto udalosti sa valili z hodiny na hodinu z minúty na minútu a my sme nešpekulovali čo bude za týždeň za rok alebo za dva. Proste boli sme v akcii plne pohltení tým čo sa dialo.
Neskôr sa objavil Vladimír Mečiar. Ako ste vnímali jeho osobu? Jeho popularita v očiach slovenskej verejnosti stúpala. Čím to bolo?
Keď sa objavil tak aj ja som bol unesený osobnosťou ktorá mala výdrž bola razantná. Rýchlo sa rozhodoval zdalo sa že na všetko má recept. Bol informovaný o veciach o ktorých sme my netušili. Bol lojálny člen VPN spočiatku keď bol ministrom vnútra. Až postupne sme si začali uvedomovať že čo je to za človeka že zneužíva znalosti niektorých diskrétnych informácií na vydieranie ľudí že nerešpektuje politické rozhodnutia strany ktorá z neho spravila najprv ministra vnútra a potom premiéra. Lenže začal existovať časový sklz medzi tým čo sme si tu začali uvedomovať my ktorí sme boli v jeho blízkosti a tým kedy si to začali uvedomovať ľudia ktorí ho vnímali iba cez médiá. Keď sme navrhli jeho prvé odvolanie a to bolo veľmi skoro tak to bol koniec VPN. Postavili sa proti nám masy ktoré považovali Mečiara za Jánošíka a spasiteľa. Keby som dnes povedal to čo som povedal pri jeho prvom odvolávaní tak mi ľudia zatlieskajú ale vtedy ma vypískali. Vtedy som sa stal ako predstaviteľ VPN najmenej populárnym politikom na Slovensku. V istom okamihu bolo jasné že to nie je demokratický politik a že musíme konať. Tak sme to spravili.
Potom ste odišli do Prahy. Čo vás k tomu viedlo?
November 89 bol podľa môjho názoru predovšetkým o tom aby sa človek mohol slobodne rozhodovať o svojej ceste životom. Ja som sa prestal v jednom okamihu na Slovensku v Bratislave dobre cítiť. Zo dňa na deň keď som odišiel z politiky som sa stal takým rakovinovým nádorom prebíjal som sa ulicami obchodmi. Nežilo sa mi dobre. Rozhodol som sa že pôjdem žiť tam kde sa budem môcť lepšie profesionálne a osobne realizovať. Praha bola hrozne priateľská. Našiel som tam prostredie v ktorom som mohol naozaj realizovať svoje sny a túžby. Nepovažujem to za žiadnu zradu ničoho. Išiel som svojou cestou ako dnes ide svojou cestou kopec ľudí. To je tiež jeden z odkazov Novembra ´89.
Bolo dobré že sa rozdelilo Československo?
Z môjho hľadiska to nebolo dobré. Bola to dobrá „značka“ bol to väčší celok. Akým právom snívame o integrovanej Európe keď tak blízke dva národy to spolu nedokázali utiahnuť. Ale to že ja som emocionálne zviazaný s Československom neznamená že pre vašu generáciu to nie je pasé. Pre ľudí ktorí sa narodili po 90 roku je Československo minulosť. Nemá to pre nich žiadnu hodnotu. Žijú a budú žiť na Slovensku. Slovensko je ich domov a vlasť. Ľudia môjho typu tento zápas prehrali.
Tvrdíte že ste cítili dva dlhy voči spoločnosti. Ten prvý ste splatili filmom Krátka dlouhá cesta a druhý dokumentom o Novembri 1989 Dobré ráno Slovensko. Je to koniec?
Samozrejme že to nie je koniec. Chystáme sa natočiť film o Natálke čo je dvojročné rómske dievčatko ktoré žije medzi životom a smrťou v Ostravskej nemocnici spálená na 80 % tela po rasistickom útoku českých neonacistov. Je to pre mňa veľmi silná téma. Budúci rok budeme súčasne točiť film o jednom rómskom a českom výtvarníkovi. Obidvaja sú starí chlapi na sklonku života. Obidvaja boli celý život strašne rovní a strašne fajn a sú skvelí. Lenže to už nie sú dlhy voči môjmu vlastnému životu. Ja som si týmito dvoma filmami vyrovnal dlh voči komunite ktorá na Slovensku žila a bola bezozbytku takmer bezozbytku vyvraždená svoj dlh voči otcovi ktorého som nepoznal a svoj dlh voči Novembru 89 ktorého som sa naplno zúčastnil a zapojil. Čokoľvek čo budem robiť teraz už budem pridávať do nejakého „veľkého koša“ ktorý už nebude môj osobný.
Ako vnímate vládu človeka ktorý si Nov89 nevšimol? Prečo si ľudia zvolia do vlády bývalého komunistu?
Myslím si že nezažili čo je to žiť v komunizme. Po druhé si myslím že ani ich rodičia im nepovedali a nezdelili čo to znamená žiť v komunizme. Myslím že ani v škole im to nepovedali. Ale čert to ber. Žijú životy kde majú rádovo viacej šancí ako mala moja generácia a hrozne im prajem aby tie šance využili. Som presvedčený o tom že spoločnosť ktorá má zakrpatenú pamäť svoje šance nedokáže využiť. Verím a dúfam že stále vedľa tých ktorí nevedia budú tí ktorí vedia.
Včera sa konali voľby do VÚC. Podozrenia na kupovanie hlasov porušenia zákona a ďalších nezrovnalostí je viac než dosť. Hovorca prešovského samosprávneho kraja Jozef Kislík tvrdí že má svedkov a dôkazy pre podloženie jeho tvrdení. Následne na to ho zbavili práva vyjadrovať sa k týmto otázkam. Čo je toto za demokracia?
Demokracia nie je stav. Domokracia je dlhá a neľahká cesta. Slovensko je demokracia. K demokracii vždy patrili aj ľudia ktorí ju zneužívali korupcia lobing. To podstatné v čom je sila demokracie je že existujú médiá verejná mienka nezávislí analytici a inštitúcie ktoré ukazujú prstom a verejnosť má šancu vyvodiť z toho dôsledky. Však neboli posledné voľby. Alebo boli? Jedného zbavili práva vyjadrovať sa ale druhého nezbavili. Zbavili médiá práva zverejňovať tieto fakty? Demokracia je takáto. V živote som poznal iba dva politické režimy – komunistický a demokraciu s mnohými chybami. Keby som mal možnosť voľby poviem chcem demokraciu. Ale nechcem demokraciu ako manu z neba. Chcem demokraciu kde môžem protestovať rebelovať a verejne rozprávať.
Peter Zajac Vás raz označil za konzervatívneho anarchistu.
(smiech) To že som bol už za komunizmu na voľnej nohe je výraz toho že neznášam inštitúcie. Neznášam hierarchiu a poslušnosť ktorá vyplýva zo subordinácie. Človek môže sám seba prekročiť jedine kreativitou a tvorivou robotou. Zdá sa mi že bez týchto obmedzení dokážem viac spraviť. Na druhej strane si nerobím ilúzie. Kopa ľudí keby sa o nich nepostaral štát je na tom omnoho horšie. Kopa ľudí keby nežila z platov a istôt ktoré poskytuje štátna byrokracia by bola na tom boli omnoho horšie. Dokonca si myslím že byrokracia je pre existenciu spoločnosti dôležitá. Ja ju však k svojmu životu nepotrebujem. Čím viac ľudí bude na štáte a na inštitúciách nezávislých čím viac ľudí dokáže vlastnými rukami a vlastnou kreativitou vybudovať podnik job a dielo bez toho aby sa museli niekomu zodpovedať aby museli niekomu skladať účty aby museli rešpektovať príkazy že to bude lepšie. Mám rád nezávislých ľudí. Mám rád aj svoju osobnú nezávislosť čo neznamená že je to niečo univerzálne aplikovateľné na spoločnosť.
Kam smeruje Slovensko?
Slovensko je jedno zrnko prachu vo svete v ktorom žijeme. Myslieť si že Slovensko môže kráčať niekde inde ako kráča Stredná Európa Európa Svet je holý nezmysel. Slovensko je súčasťou tohto sveta a bude podliehať trendom ktoré sa presadili v súčasnom svete hlavne v našom civilizačnom okruhu. Ale jednotlivec bude vždy keď bude chcieť a bude mať silua motiváciu môže byť slobodný a nezávislý napriek tomu že existujú nejaké globálne trendy. Tomuto ja verím.
Martin Kuchár rozhovor bol pôvodne uverejnený v internetovom magazíne Zdruhejstrany.sk dňa 19. novembra 2009.