Úrad pre verejné obstarávanie (ÚVO) vydal už druhé výkladové stanovisko k protischránkovej úprave obsiahnutej od začiatku novembra v zákone o verejnom obstarávaní. Doplnené stanovisko ÚVO ešte viac zmäkčuje už aj tak neúčinné a bezzubé znenie zákona. Úrad si ním pravdepodobne pripravuje pôdu pre odmietnutie môjho podnetu proti Váhostavu z 1. decembra 2015, v dôsledku ktorého hrozí tejto firme zákaz účasti vo verejnom obstarávaní na tri roky.
Od 1. novembra 2015 je účinná novela zákona o verejnom obstarávaní, ktorou sa firmám podieľajúcim sa na verejnom obstarávaní ukladá povinnosť, aby boli zapísané v Registri konečných užívateľov výhod. Ide o opatrenie, ktoré má odhaliť, ktoré fyzické osoby sa skrývajú za tzv. schránkovými firmami s neprehľadnou vlastníckou štruktúrou, ktoré sú úspešné vo verejnom obstarávaní a dodávajú štátu tovary, služby, či stavebné práce. Váhostav však v registri ako konečných užívateľov výhod uvádza len troch členov štatutárneho orgánu spoločnosti FINASIST, a.s., ktorá je stopercentným vlastníkom Váhostavu (postup podľa § 12a ods. 2 zákona o verejnom obstarávaní). Váhostav je spájaný s podnikateľom Jurajom Širokým. Účinnosť Ficovho „protischránkového zákona“ ilustruje aj skutočnosť, že on sám v registri konečných užívateľov výhod nie je uvedený. Je tam uvedený len jeho syn.
Na základe informácií o vlastníckej štruktúre a prepojeniach firiem vlastniacich Váhostav, ktoré zverejnila Transparency International Slovensko (TIS), som 1. decembra 2015 podal na ÚVO podnet na začatie konania proti Váhostavu. Podnet sa týka podozrenia, že Váhostav neuvádza v Registri konečných užívateľov výhod úplné a pravdivé údaje. V podnete som upozornil úrad, že súčet nepriamych podielov jednej fyzickej osoby z Nového Zélandu na základnom imaní Váhostavu dosahuje 26,71 %. Zákon o verejnom obstarávaní označuje za konečného užívateľa výhod aj fyzickú osobu, ktorej súčet nepriamych podielov dosahuje najmenej 25 % na základnom imaní firmy (§ 12a ods. 1 písm. a) bod 1). Váhostav však v registri túto fyzickú osobu z Nového Zélandu neuvádza. Druhé upozornenie sa týka piatich fyzických osôb z Kostariky, ktorých súčet nepriamych podielov na základnom imaní spoločnosti Váhostav predstavuje 26,81 %. Podľa § 12a ods. 3 zákona o verejnom obstarávaní sa za konečného užívateľa výhod považujú aj „fyzické osoby, ak ich nie je viac ako desať, ktoré jednotlivo nespĺňajú kritériá uvedené v odseku 1, avšak na základe spoločného postupu sa môžu na podnikaní, riadení alebo kontrole osoby podieľať v obdobnom rozsahu ako fyzická osoba, ktorá kritériá uvedené v odseku 1 spĺňa“. Ani týchto päť fyzických osôb z Kostariky Váhostav v registri neuvádza.
ÚVO 27. novembra 2015, teda ešte pred podaním môjho podnetu, vydal Výkladové stanovisko č. 7 K definícii konečného užívateľa výhod podľa § 12a zákona o verejnom obstarávaní. Už v ňom naznačuje tendenciu zmäkčovať znenie zákona a zjednodušovať život schránkovým firmám. Kým zákon v § 12a ods. 3 označuje za konečného užívateľa výhod aj nie viac ako desať fyzických osôb, ktoré sa na podnikaní, riadení alebo kontrole v obdobnom rozsahu ako fyzická osoba uvedená v odseku 1 na základe spoločného postupu podieľať môžu, Výkladové stanovisko č. 7 v bode IX. nad rámec zákona vyžaduje, aby existovala nielen možnosť spoločného postupu, ale aj aby sa táto možnosť aj realizovala na základe napr. dohody alebo zmluvy o spoločnom postupe. To znamená, že kým spomínaných päť fyzických osôb z Kostariky by v zmysle znenia zákona nepochybne malo byť zapísaných v Registri konečných užívateľov výhod spoločnosti Váhostav, v zmysle Výkladového stanoviska ÚVO č. 7 sa tejto povinnosti vyplývajúcej zo zákona môžu vyhnúť, ak sa nepreukáže, že medzi nimi existuje dohoda o spoločnom postupe.
Ešte ďalej ide ÚVO vo Výkladovom stanovisku č. 8 k definícii konečného užívateľa výhod podľa § 12a zákona o verejnom obstarávaní (doplňujúce výkladové stanovisko k Výkladovému stanovisku č. 7/2015), ktoré zverejnil v piatok 18. decembra 2015. Úrad v ňom v bode I. tvrdí, že „konečným užívateľom výhod podľa § 12a ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o verejnom obstarávaní teda nie je napríklad fyzická osoba iba v pozícii tzv. nominovaného spoločníka (angl. nominee shareholder) a ktorá je iba formálne (napr. v obchodnom registri) uvedená ako držiteľ napr. 30 % podielu na základnom imaní v spoločnosti s ručením obmedzeným. Konečným užívateľom výhod podľa § 12a ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o verejnom obstarávaní je v takom prípade fyzická osoba, ktorá je skutočným (reálnym) spoločníkom, v prospech (na účet) ktorej je predmetný podiel na základnom imaní držaný, a to napríklad na základe nepomenovanej zmluvy o nepriamom zastúpení alebo komisionárskej zmluvy s týmto tzv. nominovaným spoločníkom.“ Z doplneného výkladového stanoviska ÚVO teda vyplýva, že do registra netreba zapisovať osoby, ktoré sú iba nastrčenými vlastníkmi, teda napr. vyššie spomínané fyzické osoby z Nového Zélandu a Kostariky nepriamo vlastniace väčšinu Váhostavu. Samotný zákon pritom nehovorí nič o tom, že nominálnych spoločníkov uvádzať netreba.
Na druhej strane by v registri mal byť podľa výkladového stanoviska ÚVO zapísaný skutočný vlastník, ktorým je v prípade Váhostavu zrejme Juraj Široký. Avšak ÚVO, ani nikto iný nemá reálne prostriedky na to, aby takéto skutočné vlastníctvo preukázal. ÚVO dokonca tvrdí, žeby v prípade faktického ovládania malo ísť o „konanie na základe akejkoľvek dohody (bez ohľadu na jej formu alebo platnosť), a teda napríklad konanie na základe dohody vyplývajúcej z blízkych osobných alebo rodinných väzieb alebo tiež konanie na základe dohody, ktorá je podľa právneho poriadku protiprávna (napr. § 66a v spojení s § 186a Obchodného zákonníka)“. Akým spôsobom možno pre účely zápisu do registra preukazovať existenciu dohody, ktorá je nezverejnená, neformálna, či dokonca protiprávna, ÚVO nevysvetľuje. A je evidentné, že nič také ani nie je možné dosiahnuť inak ako dobrovoľným priznaním zo strany skutočného vlastníka. Očakávať dobrovoľné priznanie skutočného vlastníka schránkovej firmy k svojmu vlastníctvu je absurdné, pretože by to poprelo zmysel existencie siete schránkových firiem, spočívajúci v snahe skutočného vlastníka utajiť.
ÚVO dosiaľ neodpovedal na môj podnet proti Váhostavu. Z jeho doplneného výkladového stanoviska je však zrejmé, že sa ho pokúsi odmietnuť poukazujúc na to, že fyzické osoby z Nového Zélandu a Kostariky nie sú skutočnými, iba nastrčenými spoločníkmi Váhostavu, a preto ich v registri konečných užívateľov výhod uvádzať netreba.
Váhostav sa tak vďaka prekrúcaniu a zmäkčovaniu zákona zo strany ÚVO s najväčšou pravdepodobnosťou vyhne sankcii za uvedenie nepravdivých a neúplných údajov v žiadosti o zápis do registra, to znamená nielen pokute od 10 tisíc do 1 milióna eur, ale predovšetkým zákazu účasti vo verejnom obstarávaní na dobu troch rokov (§ 149 ods. 3 písm. b) zákona o verejnom obstarávaní).
Ondrej Dostál
predseda OKS
V Bratislave dňa 21. decembra 2015.
Súvisiace informácie:
OKS iniciovala konanie proti Váhostavu, 1. 12. 2015
Výkladové stanovisko ÚVO č. 7 K definícii konečného užívateľa výhod podľa § 12a zákona o verejnom obstarávaní, 27. 11. 2015
