Dva roky po voľbách je už všeličo jasnejšie. Slovensko sa vrátilo mentálne do mečiarovských čias a komunistických stereotypov. Zúri potravinová a energetická bezpečnosť vstávajú starí odborníci.
Máme špekulatívne silnú korunu a človek je len zvedavý s kým uzavrel premiér Fico celospoločenskú dohodu predtým než sa začala skupovať na londýnskej burze. Chystá sa nový zákon proti neoprávnenému zvyšovaniu cien výrobkov veď to čo bolo možné za vojnového slovenského štátu musí byť možné aj dnes.
Máme tlačový zákon ktorý zdokonaľuje normalizačný princíp autocenzúry. Máme už zasa nepozerateľnú verejnú televíziu. Máme ministra vnútra ktorý sa dodnes neospravedlnil za svoj výrok o nespochybniteľnom klamstve študentky Hedvigy M. hoci je nad slnko jasnejšie že pochybné sú najmä dôkazy o jeho nepochybnosti. Máme ministra zahraničných vecí ktorý už v júni zrejme vie ako rozhodne v auguste Generálna prokuratúra keď nám radostne oznamuje ako sa budeme všetci ospravedlňovať. A máme predsedu vládu ktorý obchádza ministerstvá a známkuje ako učiteľ v základnej škole.
Máme ekonomiku ktorá šliape až kým nedošliape. Korupcia kvitne štátnych úradníkov pribúda namiesto reformy vzdelávania máme nové papierovanie zadlženie zdravotníctva utešene narastá regionálne rozdiely sa nezmenšujú diaľnice stoja novodobí jánošíci merajú od buka do buka starých Slovákov je ako húb po daždi a hokejisti si chodia po útechu za slabé výsledky až k predsedovi vlády.
Na to všetko svieti slnko ľudia sú spokojní tešia sa zo života kašlú na politiku napokon kto by o ňu pri takej opozícii stál. Falšovanie podpisov je nezaujímavé dôležité je že ľudia sa zaujímajú o chlieb a hry a mladí sa húfne vracajú domov.
Jedným slovom idyla. A predsa visí vo vzduchu po dvoch rokoch novej vlády čosi čo ma prekvapuje. Sledujem vládnu zostavu a nevychádzam z údivu. Pri takej vysokej podpore akú nemala ani jedna ponovembrová vláda by človek očakával pokojných a uvoľnených politikov. Namiesto toho vidíme tváre s navretými žilami na čelách počujeme rozčúlené hlasy omieľajúce dookola tú istú pesničku. Na svojich partnerov z mediálnych politických tančekov kričia na rozhodcov s číselkami v rukách škúlia a pred divákmi sa búchajú do pŕs.
Je to zvláštna zmes arogancie a sebapochybovania. Akoby vládni politici ešte stále nemohli uveriť lokajom ktorí sa im každý deň klaňajú. Myslím si že ich problému rozumiem. Až pridobre vedia že Slovensko sa po dvoch rokoch novej vlády vracia tam kde už raz bolo – na perifériu.
Článok bol uverejnený v denníku SME dňa 11. júna 2008.
