ImageTak a je to tu. Trvalo poriadne dlho kým si ministerstvo dopravy trúflo použiť paškvil honosne nazývaný zákonom ktorý má umožniť stavbu diaľnice na cudzích pozemkoch.

V tomto momente nie je dôležité o koho pozemok konkrétne ide. Nie je ani dôležité čo všetko podnikli dotknutí občania. Dôležité je niečo úplne iné. To čo robí orgán ktorý má chrániť ich práva orgán ktorý v každom štáte má ochraňovať občanov pred svojvôľou štátnej moci. Aj pred svojvôľou parlamentu.

Predstavte si že máte záhradu na peknom mieste. Prídem so stavebným povolením bez toho že by som od vás kúpil čo i len milimeter štvorcový vášho pozemku a postavím si na ňom dom. Pokiaľ ho nechcem skolaudovať nemusím predložiť žiadny doklad o vlastníckom práve na pozemok na ktorom môj dom stojí? Že je to vaša záhrada? Že vy za ňu platíte dane a kvôli môjmu domu ju nemôžete používať? No a čo? Všetko bude v súlade so zákonom nebudem konať nič nelegálne. Aspoň podľa tejto vlády a parlamentu v prípade keď nepôjde o môj dom ale diaľnicu.

Parlament rozhodol že štát môže stavať diaľnice na cudzích pozemkoch. Dokonca presne povedal na ktorých. Každému kto trochu rozumie ústave a základným ľudským právam medzi ktoré patrí aj právo na ochranu súkromného majetku zostáva nad týmto zákonom rozum stáť. Poslanci podali ešte v januári 2008 podnet na ústavný súd aby rozhodol či tento zákon nie je v rozpore s ústavou garantovanými právami občanov. Ak by náhodou bol a štát by začal stavať dotknutí občania by mali nárok na nemalé odškodnenie. Odškodnenie ktoré ale nebude platiť ani minister Vážny ktorý zákon navrhol ani jeho šéf Fico ktorý ho vo vláde nechal schváliť ani poslanci parlamentu ktorí zaň na pokyn svojich straníckych šéfov poslušne hlasovali. Zaplatíme ho my všetci z našich daní.

A čo robí ústavný súd? Nič. Vraj nemá dostatok podkladov. Akých podkladov? Čo okrem samotného zákona potrebuje ústavný súd na to aby dokázal prijať podnet na prerokovanie resp. ho zamietnuť ako zjavne neopodstatnený? Nebude problém skôr v tom že by musel rozhodnúť aj o pozastavení účinnosti zákona až do konečného rozhodnutia a tým by skrížil plány vyvlastňovacej budovateľskej úderke na čele s hlavným diaľničným sľubovačom?

Tak si to zhrňme. Parlament na návrh vlády schválil zákon ktorý je podľa mnohých ústavných právnikov jednoznačne protiústavný a ktorý porušuje ústavou garantované základné ľudské práva. Ústavný súd ako jediný orgán ktorý môže právoplatne tento zákon zrušiť nekoná súdy sú v stave ktorý dobre poznáme keď tí čo neposlúchajú sú trestaní a naopak kamaráti a posluhovači sú odmeňovaní. Konania trvajú v prípade že sa to hodí nekonečne dlho ak už rovno nefungujú presne naopak ako by mali (pozri kauza Cervanová).

Začínam sa zatiaľ len sám seba pýtať či sa neblížime k okamihu kedy by bolo na mieste v plnej miere využiť ústavné právo garantované v článku 32 Ústavy: „Občania majú právo postaviť sa na odpor proti každému kto by odstraňoval demokratický poriadok základných ľudských práv a slobôd uvedených v tejto ústave ak činnosť ústavných orgánov a účinné použitie zákonných prostriedkov sú znemožnené.“

Zamyslime sa nad tým. Kým nie je neskoro.

Článok bol uverejnený na blog.tyzden.sk dňa 17. marca 2009.

Comments

Komentáre


Juraj Petrovič

Juraj Petrovič je vyštudovaný hudobník a právnik. Pracuje na pozícii stredného manažmentu v oblasti chemického priemyslu. Členom OKS je od roku 2002, postupne zastával rôzne funkcie v republikovej rade a predsedníctve OKS. V období 2012 až 2020 pôsobil ako predseda Programovej rady OKS a v rokoch 2013 až 2020 bol podpredsedom OKS.