„… základný omyl socializmu je antropologickej povahy. Socializmus považuje jednotlivca len za nástroj a molekulu spoločenského organizmu takže jeho blaho je úplne podriadené fungovaniu hospodársko-spoločenského mechanizmu; zároveň panuje názor že práve toto blaho nemôžeme dosiahnuť nezávisle od slobodného rozhodovania jednotlivca a bez jeho osobnej a právnej zodpovednosti za dobro a zlo. Človek je tak redukovaný na komplex spoločenských vzťahov stráca sa pojem osoby ako samostatného subjektu morálneho rozhodovania.“
Ján Pavol II.
Vo svojom článku by som sa rád zamyslel nad tým čo sme v novembrových dňoch vlastne chceli. Aj keď sa nechcem uchyľovať k nejakým príliš sofistikovaným a „rádoby zasväteným“ tranzitologickým analýzam predsa len by som určitý pohľad do spätného zrkadla v tomto smere považoval za užitočný. Nakoľko si myslím že niektoré uhly pohľadu boli doposiaľ nedostatočne reflektované či dokonca tabuizované. Ide mi o to obzrieť sa dozadu v zmysle reflexie novembrových očakávaní týkajúcich sa nielen „novembrových elít“ (aj keď tých predovšetkým pozn. aut.) ale i samotnej verejnej mienky teda o poohliadnutie sa za hodnotovými preferenciami dominujúcimi v tomto období a v neposlednom rade i o zamyslenie sa nad niektorými hodnotovými (ideovými) stretmi sprevádzajúcimi ponovembrový vývoj.
V čom je vlastne problém? Étos novembra jednoznačne ovplyvnili hodnotové preferencie jeho hlavných aktérov. Tí sa v prevažnej miere „regrutovali“ z okruhu Charty 77 a teda z tzv. občianskeho disentu (tvoril ho v prevažnej miere mix ľavicovoliberálnych intelektuálov na čele s Václavom Havlom a tzv. šesťdesiatosmičkárov – ľudí aktívnych v období tzv. Pražskej jari pozn. aut.) a kresťanského disentu (na čele s iniciátormi Sviečkovej demonštrácie na Slovensku z 25. marca 1988 ako Ján Čarnogurský či František Mikloško).
V tomto kontexte je treba chápať aj pôvodnú tendenciu či už Občianskeho fóra ale i Verejnosti proti násiliu k primárne postmodernistickému chápaniu novembrovej legitimity ktoré vychádza z pozícií akéhosi fukuyamovského triumfalizmu a z toho vyplývajúcej pokrokárskej vízie postkomunistického vývoja. Špičky VPN ako som už naznačil boli logicky viac menej kompatibilné s hodnotovým vymedzením českého občianskeho disentu a napriek protikomunistickému vymedzeniu predsa len postmodernistickým videním sveta i keď to je skôr založené na relativizácii pádu komunizmu – podľa môjho názoru to bol hlavný dôvod prečo sa dostalo na kandidátku VPN pomerne dosť ľudí vplyvných už pred novembrom 1989.
Práve postkomunistické reálie spojené s transformačnými ambíciami ale so sebou prinášajú okrem iného i praktickú potrebu iných než postmodernistických t.j. v zásade ľavicových východísk (nehovoriac o reinkarnácii predstáv o „socializme s ľudskou tvárou“ pozn. aut.). Myslím že určitý posun nastáva práve s nástupom sporu o charakter ponovembrovej transformácie a z toho vyplývajúcej „zaskočenosti realitou“ (týkalo sa to časti slovenských reformátorov z prostredia Koordinačného centra VPN pozn. aut.). Ten sa totiž odohrával v kontexte zápasu o prozápadnú zahraničnopolitickú orientáciu a trhovú ekonomiku bez prívlastkov či snahu o vyrovnanie sa s komunistickou minulosťou a to v podmienkach už avizovaného silného vplyvu predstaviteľov tzv. Pražskej jari implikujúc tým prístupy vo forme akéhosi konglomerátu svojich pôvodných predstáv s postmodernistickou „gorbymániou“. Samotný Václav Havel napriek snahe o kritickú reflexiu Pražskej jari bol s jej predstaviteľmi v rámci prostredia Charty 77 až prekvapivo kompatibilný čo potom v neposlednom rade ovplyvnilo charakter ponovembrových stretov s Václavom Klausom (samozrejme bol to len jeden z viacerých faktorov ktoré ale spolu priamo súvisia pozn. aut.). Práve tento pohľad na svet logicky vyústil nie len na československej mikroúrovni ale i na makroscéne do nepísaného spojenectva medzi väčšinou elít na báze progorbačovovského revizionizmu založenom na snahe o spochybňovanie legitimity takého hodnotového primátu pádu komunistickej ríše zla ktorý vychádzal z premisy o nevyhnutnosti koexistencie Reaganovej doktríny thatcherizmu a predovšetkým obrovského osobnostného prínosu Svätého otca Jána Pavla II.
Na Slovensku sme si okrem toho zo šesťdesiatych rokov niesli so sebou i pretrvávajúci spor o legitimitu národnoemancipačnej dimenzie „obrodného procesu“ ktorý zostal z pochopiteľných dôvodov nevyriešený a aj keď v novembrových dňoch existoval len v latentnej rovine jeho vyplavenie sa na povrch bolo len otázkou času. Tým sa charakter ponovembrových hodnotových stretov ešte viac zdramatizoval. Teda jednostranne progorbačovovský revizionizmus dostal svoj „národný rozmer“ a legitímni nositelia národnoemancipačného snaženia na slovenskej politickej scéne sa tým podľa môjho názoru ocitli v defenzíve (pod legitímnymi nositeľmi národnoemancipačných ambícií mám pochopiteľne na mysli predovšetkým predstaviteľov slovenského kresťanského disentu pozn. aut.). Samotné piliere transformačného procesu sa tým dostali predovšetkým na slovenskej strane pod veľmi silný tlak. Novembrové elity na Slovensku tak začali z hľadiska verejnej mienky ťahať za kratší koniec čoho dôsledkom je nástup viac-menej protitransformačnej politickej elity ktorú si ale verejná mienka spája so zavŕšením národnoemancipačnáho úsilia. Stret s touto garnitúrou sa už ale odohráva na princípoch súperenia o charakter štátu pri čom je dôležité že hodnotové východiská sú kompatibilné s pôvodnými transformačnými piliermi.
Ponovembrový hodnotový spor na západ od rieky Moravy sa podľa môjho názoru odohráva nie ani tak na osi liberálny konzervativizmus – sociáldemokratizmus ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať ale skôr v rovine už načrtnutého klausovsko – havlovského sporu o charakter ponovembrového vývoja. Na jednej strane stojí nerevizionistická interpretácia hodnotových predpokladov pádu komunizmu. Na druhej strane je hľadanie akejsi elitárskej evidentne postmodernistickej alternatívy založenej na prinajmenšom latentnej nechuti k tomu čo som sa zo svojho uhla pohľadu pokúsil identifikovať ako piliere ponovembrovej transformácie tendujúc tým k na moralistických floskulách založenej mytológii nepolitickej politiky ľavicovo – hegeliánsky ponímanej občianskej spoločnosti a „mudrovaní“ na rôznych globálnych fórach.
Zhrnutie
Identifikácia hodnotových východísk novembrových aktérov ma utvrdila v tom že slovenskí reformátori museli nevyhnutne doplatiť na niektoré nimi akceptované postmodernistické zlozvyky. Ako príklad by som uviedol nechuť k štandardnej politike na princípe konštituovania štandardnej proreformnej politickej strany obzvlášť keď preferovanie relevantného prístupu k transformačným pilierom je z akoukoľvek neštandardnosťou len ťažko zlučiteľné (a to i napriek založeniu ODÚ-VPN nakoľko podľa môjho názoru nebolo dotiahnuté do roviny štandardnej straníckej politiky pozn. aut.).
Buď sa transformácia realizuje komplexne alebo vôbec. V tomto smere boli Ján Čarnogurský i Václav Klaus veľmi predvídaví a dôslední.
Naopak posunutie ku pravicovej agende ako predpokladu úspešnosti transformačných ambícií považujem v slovenskom kontexte za bezprecedentné a kľúčové. Nakoľko i verejná mienka nastavená v novembrových očakávaniach na orientáciu skôr k nejakému typu „tretej cesty“ než na prozápadný štandard sa nielen v Českej republike ale nakoniec i na Slovensku priklonila väčšinovo k euroatlantickej vízii ponovembrového vývoja čo by v kontexte začiatku deväťdesiatych rokov vyznelo ako príbeh z „ríše snov“ (opäť si zvolím za príklad Václava Havla ktorý v tomto období prezentoval svoju vlastnú víziu v zmysle alternatívy voči Severoatlantickej aliancii pozn. aut.).
Za najdôležitejšie ale považujem nepodceňovanie agendy súvisiacej s vymedzením sa proti postmodernistickým východiskám nie napriek tomu ale práve preto že boli v novembrovom étose evidentne prítomné. S tým že je vhodné nadviazať na nerevizionistický hodnotový konsenzus ktorý viedol k erózii komunistickej ríše zla a dotiahnuť niektoré prístupy aktuálne práve v tomto smere do dôsledkov či už sa jedná o hľadanie euroskeptickejšej integračnej alternatívy založenej na revitalizácii týchto princípov alebo väčšie zaangažovanie sa občianskych konzervatívcov v kultúrnej vojne.
Článok bol publikovaný v dvojmesačníku Don Quichotte dňa 6. novembra 2006.
