K devätnástemu výročiu novembra 1989 poskytol Ján Budaj rozhovor pre sme.sk. Nájdete ho tu.
Havel Gál Koordinačné centrum Verejnosti proti násiliu a ďalší mali podľa Budaja proti nemu konšpirovať aby ho odstrčili na perifériu politiky. Im ide o moc Budajovi o národ. Diskusné príspevky pod rozhovorom naznačujú že Budajovi zatlieskali hlavne tí ktorí považujú november 1989 za podvod dohodu s komunistami mocenský zápas bez škrupulí židovské intrigy kšeft… Jednoducho tí ktorí november 1989 nechceli ktorých zaskočil sklamal ktorým nové pomery nevoňajú a všakovaké krysy ktorým nevonia nič.
O niekoľko dní zareagoval opäť na sme.sk Peter Zajac. Jeho rozhovor s Karolom Sudorom nájdete tu. Jeho názory boli vecné a bez emócií. Džin však už bol z fľaše von. Budajova teória je konšpiračná. Vyvracať konšpiračné teórie je nesmierne prácne dlhodobé neisté. Ich dôsledky sú však devastujúce. A keďže som bol v oboch rozhovoroch často zmieňovaný pripájam tri fakty. Rozhodnutie o lustráciách bolo kolektívnym rozhodnutím Verejnosti proti násiliu a Občianskeho fóra pred prvými slobodnými voľbami v lete roku 1990.
Ján Budaj lustráciami neprešiel a z kandidátky Verejnosti proti násiliu na poslednú chvíľu odstúpil.
Ján Budaj považuje fakt svojej pozitívnej lustrácie za nespravodlivý a už devätnásty rok sa s ním vyrovnáva.
K tomu môj osobný komentár: Bol som v tých časoch čelným predstaviteľom Verejnosti proti násiliu. Považoval som výnimku z pravidla pre Jána Budaja za pľuvnutie do tváre všetkým ktorí v tom čase považovali princípy za dôležitejšie ako osobné záujmy. A princípom v prípade lustrácií bolo: „Neprejdeš lustráciami odchádzaš z politiky!“ Súčasne však dodávam: Ján Budaj bol a je človek ktorý pred novembrom 1989 preukázal mimoriadnu osobnú statočnosť. Väčšiu ako iní. Patrí mu za to uznanie.
Jeho výroky jeho ťaženie proti bývalým kamarátom kolegom a spolubojovníkom sú však pre mňa netolerovateľné. Po prvé preto že jeho motiváciou je vlastná trauma. Dôsledkom bude že sa traumy nezbaví iba pošpiní spoločné dielo. Po druhé preto že na jednu misku váh kladie svoju traumu a na druhú november 1989. Spravil si z nás obetných baránkov za vlastné zlyhania. A po tretie preto že jeho fabulácie prihrávajú na smeč tomu najhoršiemu čo na Slovensku existuje – nacionalizmu antisemitizmu nedôvere v politiku. Zatlieskajú mu skutočne iba eštebáci skalní komunisti a devianti ktorí sa skrývajú v anonymite e-davu. Moja skúsenosť však hovorí že anonymný dav čo i len virtuálny je nebezpečný. Najprv iba pľuje potom zastrašuje a keď bude mať pocit beztrestnosti zaútočí ublíži okradne… zabije.
Pod rozhovorom s Petrom Zajacom bol na diskusnom fóre aj takýto názor:
„Budaj zrejme nepatril do Pražsko-židovskej skupiny a tak bol relatívne rýchlo odstavený. Gál chcel uzurpovať moc ale nemal na to. Nepodarilo sa nastoliť aj na Slovensku poslušný banánovo republikový cirkus..
Napriek tomu dostal ako odmenu miliardy. Nie milióny ale miliardy..
Pravda sa nedá zamlčať.
A ľud sa nedá zotročiť.“
Tak toto je kultúrny genotyp tej časti národa ktorá sa teraz „reinkarnovaná“ opäť hlási o slovo. Akurát už vieme ako to môže dopadnúť. Nemám chuť byť rukojemníkom osobných frustrácií kohokoľvek. Ani Jána Budaja nie. Nebudem sa pasívne prizerať ako sa sen o krajine z roku 1990 mení po dvadsiatich rokoch na krajinu bez snov. Dialóg ktorý inak milujem je v takomto prípade nanič. A keď si niekto myslí že preháňam tak sa mýli. Nepreháňam iba reflektujem príbeh ktorý dôverne poznám z vlastnej rodiny a z najbližšieho okolia.
Autor je čestný predseda OKS.
Článok bol uverejnený v týždenníku .týždeň dňa 1. decembra 2008.
