Strach má rôzne podoby a môže mať rôznu intenzitu – od nevinného a v podstate príjemného šteklenia až po paralyzujúcu úzkosť. Najhorší zo všetkých strachov je zrejme strach panický. Ale prečo práve panický?
Sexuálne neskúsení mladíci teda panici zvyčajne pociťujú keď na to napokon príde isté obavy ale že by to bolo také zlé? Pokoj panici ani nie je. Ide tu o milé terminologické nedorozumenie. V skutočnosti prvý panický strach pocítila ešte v časoch antiky nymfa Dryope keď sa jej narodil syn ktorého otcom bol buď boh Hermes alebo najvyšší boh Zeus (ktorý sa k tomu ako inak nevyjadroval). Obaja s ňou mali nejaké pletky. Syn sa volal Pan a narodil sa s capími nohami mal fúziská a bradu a aj rohy. To by ukazovalo skôr na Dia lebo Hermes bol vyhlásený fešák. Dryope sa jeho neštandardného zjavu natoľko zľakla že v panike ušla. Odvtedy sa panika volá panikou a panický strach panickým strachom.
Hermes si však Pana osvojil a priviedol ho na Olymp vôbec nerozmýšľajúc o následkoch.
Na Olympe sídlila vtedy dosť surová spoločnosť a bohovia i bohyne sa začali keď uvideli Panove kopýtka a rohy hrozne rehotať. Pan mal citlivú dušičku a ušiel pred božským veselím do lesov. Tam sa vychoval celkom sám čo ho ušetrilo pred šikanovaním a pedagogickými experimentmi ktoré boli na Olympe bežné. Stal sa z neho celkom príjemný boh ktorý najradšej pásol stáda chránil lesy a pastierov a hral clivé melódie na píšťalke. Občas tiež veštil.
Kamarátil sa najmä so satyrmi čo boli dosť veľkí naničhodníci ktorých zaujímalo najmä víno a nymfy. Aj satyrovia hrali na rôzne hudobné nástroje. Všetci spolu chodili na bujaré záťahy s bohom vína Dionýzom a vždy sa k tomu priplietli aj nejaké nymfy. Preto spomínajú starí dejepisci na antiku s takou nostalgiou.
Nymfy intenzívne zaujímali koniec koncov aj Pana o čom koluje množstvo rozmarných historiek. Vyzeral však naozaj neobvykle a nie všetky nymfy sa nechali oblbnúť jeho píšťalkou. Niektoré sa ho báli. Napríklad nymfa Syrinx natoľko že ju jej otec riečny boh Ladón radšej premenil na tŕstie.
Z toho tŕstia si potom Pan urobil mnohohlasnú píšťalu ktorá sa dodnes nazýva Panova flauta ale Gréci ju volali syrinx. Bohvie ako sa k nej dostali juhoamerickí Indiáni. Lásku mu opätovala len nymfa Echo ale z tej zostal iba hlas a Pan si teda veľa neužil. Boha Apolóna naučil Pan veštiť za čo sa mu Apolón odvďačil tak že si založil konkurenčný prognostický ústav v Delfách. Aj preto je nám antika taká blízka.
S ľuďmi ako už bolo v náznakoch povedané Pan vychádzal dobre ale rád si v lese zdriemol. No a keď ho niekto nečakane zobudil vyletel a votrelca natoľko vystrašil že ten dostal už spomínaný panický strach.
Do gréckej politiky sa Pan na rozdiel od väčšiny bohov múdro neplietol i keď niektorí tvrdia že počas slávnej bitky Grékov s Peržanmi pri Maratóne práve on vniesol paniku medzi perzských bojovníkov a vďační Aténčania mu za to postavili na Akropole chrám. Už je to dávno a nemôžeme si to overiť ale ten chrám tam naozaj archeológovia našli. V každom prípade ak nájdete v lese driemať zvláštne vyzerajúceho muža s rohami capími kopýtkami a flautou netreba sa ho báť. Nie je to čert ale Pan lebo ako všetci vedia čert nikdy nespí. Len ho netreba budiť. A keď sa vás zmocní panika napríklad z volebných výsledkov spomeňte si na milého lesného boha a zahrajte si radšej na píšťalke.