Ku kauze maturitných skúšok z matematiky sa už vyjadril každý. Bola to vďačná téma lebo okrem právom nespokojných maturantov ktorí museli opakovať skúšku mohol sa každý blysnúť právnym komentárom a dobre mienenou radou až po tú aby z dvoch skúšok platila tá v ktorej dostane študent lepšiu známku. Kreativite na cudzí účet sa medze nekladú.
V jednej chvíli však celý príbeh prerástol rámec konkrétnej kauzy maturitných skúšok. Pre mňa nastal tento moment vtedy keď som uvidel ilustratívny obrázok k článku o maturitách na ktorom mali rozjasaní študenti na klopách búnd charakteristické novembrové placky Verejnosti proti násiliu s nápisom Verejnosť proti maturitám a v rukách držali rovnomenné plagátiky. Slovne to vyjadril za podpory pritakajúcich politikov mladý sociálnodemokratický líder výrokom „že študenti boli hybnou silou v novembri 1989 a mohli by byť aj teraz“.
V tej chvíli som si uvedomil že nejde len o hlboké nedorozumenie ale najmä o zavádzajúcu paralelu. Verejnosť proti násiliu bola v novembri 1989 aktérkou hlbokej spoločenskej zmeny. Dnešné protesty študentov či si to uvedomujú alebo nie zmenám v školstve pri všetkom úprimnom záujme prinajmenšom nepomáhajú a v konečnom dôsledku bránia.
Protestujúci študenti zabúdajú na to že reformy ktoré odmietajú sú predovšetkým pre nich. Neviem si predstaviť ako by mohli v budúcnosti uspieť mladí ľudia ktorí sa ešte stále riadia školským zákonom z roku 1984 ktorý na webovej diskusii k novému školskému zákonu hlása že „… prehlbovanie zdokonaľovanie socialistickej výchovy a vzdelanosti mladej generácie i všetkých pracujúcich je jedným zo základných predpokladov ďalšieho rozvoja socialistickej spoločnosti jej ekonomiky a kultúry upevňovania socialistických výrobných vzťahov a socialistického spôsobu života“ že „výchova a vzdelávanie v Československej socialistickej republike sú vecou celej spoločnosti a uskutočňujú sa pod vedením Komunistickej strany Československa a socialistického štátu“ že „zmyslom a hlavnou úlohou výchovy a vzdelávania je pripraviť mládež na život a prácu v rozvinutej socialistickej spoločnosti a na obranu socialistickej vlasti“.
Nejde len o preambulu ktorú možno ľahko odstrániť ale o to že celý obsah platného Školského zákona sa nesie v tomto duchu. Ide o to že dnešný obsah vzdelávania je nepoctivým kompromisom medzi pôvodným komunistickým obsahom a dnešnými potrebami. Stačí sa pozrieť akú kultúrnu pamäť si žiaci a študenti utvárajú na dejepise občianskej náuke náuke o spoločnosti či neutvárajú na etike. Vládne alibistický pakt medzi starým a novým pohľadom na svet.
Ak výsledky výskumov hovoria že naši študenti zaostávajú v schopnosti porozumieť textu nemyslia tým že nevedia čítať písať a narábať s počítačom. Porozumieť textu znamená v konečnom dôsledku schopnosť hodnotovo sa orientovať vo svete čo je predpoklad pre to aby v ňom vedel človek konať. To nie je námet pre štylistické cvičenia výskumníkov a metodikov ale zásadná otázka aký obraz sveta si mladá generácia utvorí a ponesie životom.
Kľúčovou témou tejto diskusie bude samotná otázka čo je vzdelanie. Ponúkajú sa tri odpovede. Prvá chápe vzdelanie ako systém neutrálnych poznatkov a informácií. Nijaký poznatok však nie je neutrálny každý má v spoločnosti prinajmenšom odlišnú mieru závažnosti. Rovnako pri informáciách nejde o otázku ich technického spracovania ale výberu usporiadania a použitia v praktickom živote.
Druhá dnes dominantná odpoveď chápe vzdelanie ako cestu efektívneho „zabezpečenia udržateľného rozvoja ekonomiky“. Za týmto novojazykom sa skrýva koncepcia človeka ako prívesku ekonomiky. Redukuje človeka na nástroj; len dnes sa nevolá lopata ale trh .
Tretia odpoveď vychádza z toho že mladého človeka utvára celé spektrum vzťahov a väzieb v rodine škole a sociálnom prostredí v ktorom sa pohybuje a že on sám vstupuje do mnohorakých ekonomických sociálnych a kultúrnych vzťahov v ktorých sa učí konať správať a pohybovať.
Mladý človek v takomto ponímaní vzdelávania nie je nádobou do ktorej sa vlievajú poznatky a informácie nie je ani ekonomickým príveskom ale je hodnotovým stredom a aktérom mnohorakých vzťahov ktoré naňho pôsobia a do ktorých vstupuje.
Myslím že tu by sa mala začať verejná diskusia o obsahoch budúceho vzdelávania na ktorej by sa mali zúčastniť v prvom rade študenti. Až keď sa pustia do zápasu za obsahovú zmenu vzdelávacieho systému stanú sa hybnou silou ako ňou boli študenti v novembri 1989. Dovtedy ostanú slepou hračkou v rukách politikov. Ak sa chceme o nich niečo naučiť môžeme začať so Sokratovou vetou: „Mám v nenávisti rozdvojené povahy ktoré krásne hovoria a podlo konajú.“
Článok bol uverejnený v denníku SME dňa 3. mája 2005.
