V novembri 1989 sme nevedeli o ŠtB takmer nič. Keď sme si vtedy kládli otázku ako rozlíšiť spoluprácu od nevyvolaných stretnutí s príslušníkmi ŠtB Ján Langoš vyslovil vetu ktorú pokladám za kľúčovú: V konečnom dôsledku si na túto otázku musí podľa vlastného svedomia zodpovedať každý sám. Z ÚPN sme sa v týchto dňoch dozvedeli že po roku 1989 zmenil niekto záznamy tridsiatky ľudí aby zastrel ich spoluprácu s ŠtB. Poznáme prvé dve mená a aj v ich prípade platí veta Jána Langoša.
Nález ÚPN vo mne vyvoláva rad ďalších otázok. Je z neho zrejmé že aj medzi obrodármi a v sekulárnom disente boli spolupracovníci ŠtB rovnako ako v kresťanskom disente v cirkvách a vo všetkých skupinách ľudí o ktorých si komunistická moc myslela že ich môžu ohroziť. Ukázalo sa len že šesťdesiatosmičkári a slovenský disent neboli výnimkou ale prečo by ňou mali byť?
Až uverejnenie všetkých tridsiatich mien môže dať odpoveď na otázku kto mohol mať záujem zasahovať do záznamov. Ak sa však ukáže že sa to týkalo vo všetkých prípadoch tej istej skupiny ľudí mohlo ísť naozaj o súčasť mocenského zápasu medzi obrodármi ktorí si želali v roku 1989 zmenu v rámci socializmu s ľudskou tvárou a predstaviteľmi VPN ktorí vedeli že ide o zmenu celého spoločenského systému.
Otázkou je kto mal v tom čase na prelome rokov 1989 a 1990 prístup k materiálom ŠtB. Do úvahy prichádzajú ľudia okolo Alexandra Dubčeka a neskôr okolo Vladimíra Mečiara najmä vtedajší námestník federálneho ministra vnútra Viliam Ciklamini lebo k nim mal ako jeden z mála prístup. Ak sa nájdu ďalšie sfalšované materiály bude sa dať zdroj falšovania usudzovať podľa toho kto mohol mať na ňom reálny záujem.
Celý priebeh lustrovania na Slovensku a osud materiálov ŠtB za posledných 18 rokov otvára však aj rad ďalších otázok. Dnes síce existujú materiály ŠtB ale v ponovembrovej eufórii boli zničené všetky kádrové spisy a s nimi aj minulosť členov komunistickej strany ktorí ostali bez svojich minulostí „mužmi bez vlastností“.
Je tu však oveľa desivejší moment. Dnes sa už dozvedáme všeličo o materiáloch ŠtB. Nevieme však nič o spolupracovníkoch KGB ktorých materiály sú živé a ohrozujú suverenitu Slovenskej republiky.
Súčasná situácia však otvára aj otázku hodnovernosti materiálov ÚPN. Pomocou dnešných techník možno zrekonštruovať fakty o ktorých sa ich likvidátori domnievali že ostanú naveky zničené. Otázkou však ostáva do akej miery možno pokladať za hodnoverné samotné záznamy príslušníkov ŠtB. Bolo v povahe ŠtB že tí ktorých sa priamo týkali ich nevideli a nemohli overiť hoci inak musí byť parafovaná aj najbanálnejšia výpoveď na polícii či pred vyšetrovateľmi. Tu si komunistický režim uzurpoval najkrutejšie právo vydávať pohľad príslušníka ŠtB za fakt.
Najťažším problémom je však dnešný zľahčujúci vzťah ku komunistickému režimu. To čo dnes vyvrhujú črevá z materiálov ŠtB je pritom jeho najtvrdšou obžalobou. Nielen preto že komunistická moc sledovala milióny občanov ale najmä preto že to robila perfídne a to do tej miery že zasahuje aj dnes ešte raz predovšetkým obete a tých čo boli zároveň obeťami aj vinníkmi. A priami vinníci a opory režimu ktorých sa to aj tak nikdy nedotýkalo sa na tom výborne zabávajú.
Kľúčové je práve toto svedectvo o perfídnosti komunistického režimu. To treba povedať všetkým tým čo sa hrdo hlásia k jeho tradícii.
Článok bol uverejnený v denníku SME dňa 15. októbra 2007.
