Diskusie o verejnoprávnej televízii sa točia okolo otázky čo je verejný záujem a v čom spočíva verejná služba. Vo všeobecnej rovine je to vcelku jednoduché – je to všetko čo súvisí so základným ústavným právom občana na informácie. Oveľa zložitejšie a ťažšie je to v konkrétnej podobe spravodajstva diskusných relácií publicistiky a kultúry.
Slovenská televízia pripomínala v poslednom čase pohár vody o ktorom nevedno či je poloplný alebo poloprázdny. Diskusie o verejnoprávnosti sa točili okolo bulvárnosti a ako vždy okolo spravodajstva lebo je najzraniteľnejšie. Po politických zmenách bývajú prví na rane jeho šéfovia a nie inak to bolo aj tentoraz.
Prípady relácií Reportéri a Pod lampou otvorili problém v dvoch ďalších kľúčových oblastiach publicistiky a verejnej diskusie. Celý spor sa pritom venuje okolnostiam celej kauzy a odohráva sa na úzkom prúžku tretej strany mince. Zabúda sa na jej dobre rozoznateľnú prvú a druhú stranu hoci práve tá sa týka verejnoprávnej podstaty Slovenskej televízie.
O kauze Hedvigy Malinovej si môže myslieť každý čo chce. Nemožno však nepovedať že relácia Reportéri v nej obhajovala právo na ľudskú dôstojnosť. Nebyť jej občan by sa nedozvedel že v prípade je množstvo nezrovnalostí medzi tvrdeniami vysokých štátnych činiteľov a faktami ktoré obsahuje vyšetrovací spis. V tom je základná nerovnováha celého prípadu. Niežeby sa policajný prezident minister vnútra a predseda vlády nemohli k týmto nezrovnalostiam konkrétne vyjadriť celú kauzu napokon otvorili masívnym mediálnym vystúpením. Len chceli mať pod touto lampou tmu. Preto sa nový riaditeľ Slovenskej televízie Radim Hreha stal hneď na začiatku svojej televíznej anabázy čističom.
Chápem prečo je redaktor relácie Milan Žitný solidárny so svojím šéfredaktorom aj to prečo je s ním solidárny moderátor relácie Pod lampou Štefan Hríb. Ani ona totiž neobhajovala záujmy politikov rýchlokvasenej smotánky a celebrít ale ľudí ktorí sa chcú niečo dozvedieť o tých čo sa venujú celoživotne poznaniu a problémom ktoré spoločnosť úspechu ignoruje alebo sa od nich odvracia. Robili to živo cez zaujatosť Štefana Hríba tváre Mária Homolku a pohodu Juraja Kušnierika. Toto pokladám v oboch prípadoch za konkrétne vyjadrenie zmyslu spojenia verejný záujem a verejná služba.
Ľudia ktorí obe relácie pripravovali sa vrátili k dávnemu veršu Johna Donna že keď zvoní umieráčik slobody jednému novinárovi zvoní aj nám. Vyslovili iba že nechcú byť pri tom ako sa z poloplného pohára stáva prázdny. To nemusí povedať každý ale je dobré ak to povie aspoň niekto. Preto je pre mňa v tejto chvíli prvou stranou mince opakujúceho sa slovenského príbehu o tom ako si sami ničíme to najlepšie v nás – výraz uznania ľuďom ktorí nám svojou prácou umožnili súhlasiť s presvedčením že sloboda a ľudská dôstojnosť ešte žijú a má zmysel o ne stáť.
Článok bol uverejnený v denníku SME dňa 27. januára 2007.
