„To bolo ešte v čase keď sa budovala demokracia a bola nádej že spravodlivosť sa zlepší. Dnes je stagnácia“ povedala Anna Remiášová v diskusii Nadácie Polis na ktorej sa pod taktovkou Lucie Faltínovej zúčastnila s Ľubou Lesnou a Jaroslavom Ivorom. To slovo znamená obdobie hlbokej nehybnosti znormalizovaného režimu ktorej koniec signalizoval Milan Šimečka. Ale je možné aby v slobodnom svete Radbruchovho pravidla že právo nemôže byť nad spravodlivosť fungovalo ako v reálnom socializme právo bez spravodlivosti?
Kruciálne kauzy posledného dvadsaťročia akoby svedčili o prevahe gaunerov ľudí šliapucich po práve a spravodlivosti za ľahostajného prizerania „mlčiacej väčšiny“ nad hŕstkou tých čo sa pokúšajú spravodlivosť nastoliť.Únos Kováča mladšieho ostal nepotrestaný. Násilná smrť Róberta Remiáša nevyšetrená. Kauza Hedvigy Malinovej uviazla v osídlach Generálnej prokuratúry. Pezinská skládka stále straší. Zvolenie Jozefa Čentéša za generálneho prokurátora sa chýli k hanebnej koncovke. A možno najťaživejší ostáva prípad študentky Cervanovej lebo ani najlepšia časť sudcovského stavu si nemyslí že je psou povinnosťou slobodnej justície otvoriť tento proces aby sa učinilo zadosť spravodlivosti pretože po roku 1989 sa objavili nové fakty a dokumenty.
Právo a spravodlivosť nie sú prázdne formulky. Sú žité práve preto sú mierou spravodlivosti ponovembrového Slovenska jeho kruciálne kauzy. Nikto sa tomu nevyhne. Ani minister spravodlivosti si nemôže byť istý či sa zatváraním očí nestane ministrom nespravodlivosti. Je nevyhnutné trvať na spravodlivosti lebo spravodlivosť je šťastím spoločnosti. Iste existuje spravodlivosť pamäti ktorá vynesie skôr či neskôr všetko na svetlo dňa rozprávková spravodlivosť Božia spravodlivosť. Ale existuje aj svetská spravodlivosť. Práve tej sa boja tí čo bránia nespravodlivosť za každú cenu aj za cenu ľudských životov. Lebo nehybnosť stagnácia je ako domček z karát. Vytiahnete z neho jednu kartu a celý sa zrúti.
Článok bol uverejnený v týždenníku .týždeň dňa 13. mája 2013.
