Smrť predelila existenciu Václava Havla (5. 10. 1936 – 18. 12. 2011) na dve časti. Počas detstva zažil ako dieťa z bohatej rodiny ústrky počas mladosti chvíle slávy ako dramatik. Po sovietskej okupácii nepodľahol ilúziám a v Liste Gustávovi Husákovi zaujal jasný postoj k normalizácii ako tupej a otupnej fázy komunistického režimu. Na rozdiel od mnohých z nás bol pripravený priniesť obeť v podobe mnohoročného väzenia. Žil slobodne a voľne neskrýval to a netajil sa tým. Vedel že človek môže byť slobodný bez ohľadu na pomery. Možno že to je v čase maloverných ktorý začíname žiť už zase jeho najdôležitejšie svedectvo a posolstvo.
V novembri 1989 sme zažili s Václavom Havlom hviezdnu hodinu. Odmenila ho rešpektom a uznaním ktoré prerástlo rámec Československa. Stal sa pre svet dôkazom že sila intelektu vie pokoriť moc a sama sa stať mocou. Možno to bola ilúzia ale stal sa prezidentom najprv naším spoločným potom českým. Už vtedy začali veční kverulanti zabúdať že tie pocty boli vykúpené životom. Nevedeli mu prísť na meno vyčítali mu chyby skutočné aj domnelé zrodené v hlavách konšpirátorov milovníkov sprisahaní a komplotov. To všetko ho sprevádzalo v českej spoločnosti posledných rokov. Revnivosť klebety ohováranie.
Pomaly sa začalo za nespokojnosťou s lustráciami zabúdať na to že komunistický režim bol presieťovaný tajnými spolupracovníkmi. Zabudlo sa že pokojný priebeh novembrovej zmeny bol vykúpený dohodami s komunistami. Za oprávnenou kritikou ekonomickej korupcie sa dnes zabúda o akú rozsiahlu zmenu vlastníctva šlo. Za nespravodlivosťou na to akú zotrvačnosť má komunistické súdnictvo. Za neúspechmi vo vzdelávaní na to aké bolo predtým neslobodné. Za nekultúrnosťou na to že kultúra je slobodná len natoľko nakoľko sú slobodní ľudia. Za zlou situáciou v zdravotníctve na to že dnes žijeme dlhšie a zdravšie. A za dnešnou krízou západnej civilizácie na to že kuvičie hlasy o krachu kapitalizmu už raz viedli k fašizmu a komunizmu.
Vedel som že keď Václav Havel zomrie všetko sa obráti. Lebo v okamihu smrti vystúpil zo života a vstúpil do dejín. Zrazu sa píše o tom že patrí k najvýznamnejším osobnostiam českej a československej politiky a kultúry dvadsiateho storočia a je to pravda. Dúfam však že nanebovstúpenie Václava Havla nám nedovolí zabudnúť na to že bol človekom z mäsa a kostí so slabosťami a chybami ktorý sa rád s jemným ráčkovaním pochechtával a v očiach mal pritom veselé iskričky. Lebo veľkosť Václava Havla bola nepatetická civilná. A také by malo byť aj jeho vstúpenie do dejín.
Článok bol uverejnený v denníku Hospodárske noviny dňa 19. decembra 2011.
