Svet je v pohybe. Rúti sa do nepredvídateľnej budúcnosti uzatvára sa časť jeho minulosti. Tú predstavuje aj Ratko Mladič ktorý zamieril ako balík do Haagu. Vyzerá to tak akoby boli Mladič a Kosovo cenou za vstup Srbska do EÚ. A bodka.
V lete 1990 som bol na letnom stretnutí rakúskych veľvyslancov v Grazi. Témou bol vznik nových štátov. Srbskí chorvátski a slovinskí intelektuáli unisono prisahali že rozdelenie Juhoslávie bude pokojné a mierumilovné. Západní politici prikyvovali práve si tak trocha umývali ruky. Neveriacky som počúval a nahlas som sa spýtal ako to bude s novými menšinami. Všetci unisono odpovedali ako sa o ne nové štáty postarajú. To bolo v čase keď už intelektuáli zo Srbskej akadémie vied a umení Srbského zväzu spisovateľov a Srbskej pravoslávnej cirkvi roky blúznili o revanši za Kosovo pole o veľkom pravoslávnom Srbsku v čase v ktorom sa párili statné speváčky turbofolku so zabijakmi Bosniakom sa hovorilo len musulmani Turci alebo „balije“ svine a ešte jednoduchšie genetický odpad.
O rok na to bolo všetko ináč a začalo sa vraždenie aké nemalo v povojnovej Európe páru. Ratko Mladič sa stal stelesnením jeho najhoršej formy – samoúčelného zabíjania civilných obetí s úsmevom na tvári a s kartónom cigariet pod pazuchou. V tom kolotoči násilia na konci ktorého boli státisíce mŕtvych vyhnaných a vyháňaných boli vinníci a obete. Boli však aj obete ktoré sa zmenili na vinníkov a vinníci z ktorých sa stávali obete. Na jeho konci ostala zdevastovaná krajina a dosnívaný sen o veľkom pravoslávnom Srbsku s Ruskom po boku.
Bilancia posledného dvadsaťročia je zo srbského pohľadu zdrvujúca. Zmenšené územie likvidácia a útlak srbských menšín v ostatných krajinách bývalej Juhoslávie strata prístupu k moru. Hrdé miesto ktoré mal rád svet aj my sa nestalo miestom na ľútosť ale sebaľútosť. Ekonomický úpadok ekologická devastácia pomýlené vedomie a pamäť. Miesto v ktorom len utopisti minulosti vidia zárodok veľkej slovanskej budúcnosti.
Ale krajina musí žiť. Po dvadsiatich rokoch sa nemôže obracať do minulosti musí začať pracovať na svojej reálnej budúcnosti. Napriek tomu že v Srbsku sa zvykne hovoriť že práca je pre ženy vojna pre muža. Preto je dnešné Srbsko ochotné zaplatiť cenu ktorá by preň bola pred dvadsiatimi rokmi nepredstaviteľná. V mojom nebojachtivom stredoeurópskom mozgu však tiká neodbytná otázka: Načo to všetko bolo?
Článok bol uverejnený v týždenníku .týždeň dňa 13. júna 2011.
