Letiská v Bratislave a v Košiciach sú bránami do Slovenska. Majú v tomto zmysle nezastupiteľné postavenie. Bratislavské letisko konečne začalo stabilne zvyšovať zisk. Obrat a počet cestujúcich sa na oboch letiskách zvyšuje. Orientáciou nízkonákladových spoločnosti na bratislavské letisko a oboch letísk na nákladnú dopravu sa jedno i druhé stáva významným konkurentom v stredoeurópskom priestore. Sú cenovo výhodné pre cestujúcich zo Slovenska a tým príťažlivé najmä pre mladú generáciu ktorej otvárajú bránu do sveta. Nie nadarmo sa o lietadlách lietajúcich na medzimestských európskych linkách hovorí ako o taxíkoch.
Bratislava zároveň čoraz viac priťahuje klientov mimo Slovenska a to isté bude platiť aj pre Košice. Slovenské letiská majú dobrú samostatnú perspektívu. Aj keď si fakt priority leteckej dopravy ľudia zatiaľ veľmi neuvedomujú stáva sa dnes aj pre Slovensko skutočnosťou. V strednodobej a dlhodobej perspektíve sa bude tento trend ešte posilňovať. V každom prípade však letecká doprava tvorí vedno s cestnou a železničnou sieťou živé zatiaľ ešte nescelené ale do budúcnosti kľúčové tepny Slovenska.
Z ekonomického hľadiska je nezmyslom zastaviť existujúci rast.
Pre náš región by bolo zlým ekonomickým rozhodnutím poškodiť rozvoj miestnych letísk lebo je súčasťou a zároveň predpokladom rastu a konkurencieschopnosti celého Slovenska. Strata pre občanov by bola bolestná – bola by ňou strata cenovo výhodného a prístupného cestovania.
Prečo potom výberová komisia ministerstva dopravy vybrala na privatizáciu bratislavského a košického letiska viedenské letisko Schwechat? Pri všetkých možných dobrých úmysloch je ekonomicky predsa zrejmé že pre Schwechat je prioritou rozvoj vlastného a nie bratislavského letiska. Bratislavské letisko sa dnes stáva svojimi lacnými letiskovými poplatkami prirodzenou konkurenciou viedenského letiska práve preto priťahuje nízkonákladové letecké spoločnosti a zaznamenáva pozoruhodný rast zatiaľ najmä v počte cestujúcich za ktorým však musí nasledovať rozmach služieb. V prípade že sa Schwechat stane spolu s Pentou majiteľom bratislavského letiska stane sa letisko v Ivánke servisným letiskom Schwechatu. To môže byť výhodné pre Schwechat a prijateľné pre Pentu ale celkom iste nie pre slovenskú leteckú dopravu ktorá si tak píli konár sama pod sebou.
Vlastníctvo Schwechatu nemusí automatický znamenať útlm bratislavského a košického letiska ale vždy platí že košeľa je bližšia ako kabát. Jednoducho povedané fúzia bratislavského viedenského a košického letiska obmedzuje hospodársku súťaž na trhu v náš neprospech.
Aké sú na to dôvody? Ak necháme bokom korupciu ako prvý motív ktorý sa pri jej rozsahu automaticky ponúka ostávajú najmä medzinárodné vzťahy s Rakúskom (ktoré pritom politickú či ekonomickú korupciu vôbec nevylučujú). Nejde len o „dobré vzťahy“ s Rakúskom ale aj o diaľnicu železnicu či električku medzi Bratislavou a Viedňou jemne povedané o rakúsky lobing ktorého sme boli v poslednom čase svedkami.
Prečo by sa inak stala poradcom na výber rakúska firma Meinl? Prečo by sa menili podmienky súťaže tak aby sa rozhodujúcou mierou zvýšilo kritérium ponúkanej ceny na úkor rozvoja letiska hoci je jasné že rozvoj letiska je dlhodobo oveľa dôležitejší ako cena predaja. Prečo by sa toľko okolo výberu zahmlievalo? Prečo by sa inak kompetentní politici a predovšetkým minister dopravy halili do ľahostajného mlčania? Vo vzťahu k Rakúsku nejde pritom o nacionalizmus ani o dobré vzťahy a privatizáciu ale o ekonomiku a zdravý úsudok.
Nejde však len o dve letiská. Ide o celkovú predstavu krajiny jej živého pulzovania a tváre. Podobne ako v prípade plynu či nafty aj o to ako má vyzerať a dýchať. Kľúčová otázka znie tak komu má politická elita slúžiť. Základná odpoveď znie potom tak že svojim občanom a krajine.
V takom prípade však neplatí že sa „už rozhodlo“ alebo že „rozhodnutie neznesie odklad“. Jedna výberová komisia nemôže byť pri vitálnych záujmoch Slovenska viac ako ľudia ktorí tu žijú. To by si mali uvedomiť politici: nedostali nič viac ani menej ako mandát aby ľudí na čas zastupovali. Podľa toho by sa mali rozhodovať.
Článok bol uverejnený v denníku SME dňa 10. januára 2006.
