Správa z tisku …? A pak se poklonili …
21. augusta 2008 si pri novej pamätnej tabuli inštalovanej na fasáde historickej budovy univerzity rektor UK s členmi vedenia vencom so stuhou v univerzitných farbách pripomenuli obete paľby sovietskych okupantov spred štyridsiatich rokov. Nuž v printových a elektronických médiách sa verejnosť dozvedela skôr o tých ktorí prišli o pár minút neskôr – prezidentoch ČR a SR ktorí tam položili vence. Tí možno nezaregistrovali a prezident ČR sotva mohol že pamätná tabuľa je nová a pravdivejšia ako bola jej predchodkyňa a navyše tiež umiestnená na dôstojnejšom mieste. Rozhodnutím rektora UK sa tak spláca dlh nevinným obetiam histórii krajiny – a pravde. To že tak urobila Univerzita Komenského je prirodzeným naplnením jej úlohy ktorá zmienená v texte sľubu absolventov by mala byť pre tých ktorým je UK alma mater celoživotným poslaním.
Historia est magistra vitae (?)
Krátka pamäť isto nie je problém špecificky slovenský hoc i „u nás“ veru vážny. A slepota tých ktorých V.I. Lenin príznačne cynicky zároveň však nepochybne výstižne nazval „užitočnými idiotmi“ je ako ukazuje čerstvý manifest nemeckých intelektuálov k „augustovej interrupcii“ istému druhu ľudí takmer inherentná. Idey „pražskej jari“ sú vraj stále živé škoda že sa o ne okrem autorov manifestu málokto zaujíma. Prečo asi? Na rozdiel od nich večne „neprebudených“ sociálnych inžinierov bolo tým ktorí nám poslali pred štyridsiatimi rokmi bratskú internacionálnu pomoc aspoň jasné že žiaden „socializmus s ľudskou tvárou“ nemá z ich pohľadu nádej na prežitie – a ako ukázal čas nemal ju ani bez ich „ pancierovej terapie“.
Zahrdúsili embryo a umožnili tak ešte po štyroch dekádach intelektuálom ktorí zväčša „socializmus bez ľudskej tváre“ nemali to šťastie zažiť oplakávať priam herodovsky zlikvidované spasenie. Nevšimli si že ešte v inkubátore nedožijúc sa kočíka nehovoriac o „bugine“ zomrel „alien“ na vývojové chyby nezlučiteľné so životom napriek starostlivosti tímu odborníkov vedených Michailom Gorbačovom. I v tom bol vpád vojsk pod zástavou „reálneho socializmu“ devastujúci. Dôsledkom tejto nenápadnej devastácie bol vznik nezničiteľných ilúzií ktoré síce neodolajú zdravému rozumu – ale s úspechom ho nahrádzajú. To kde by tie ilúzie v prípade „lámania chleba“ ktoré by neodvolateľne nastalo končili nám predcvičili neznámi strelci zo Šafárikovho námestia.
Známe sú obete. A známi sú páchatelia – i keď nie sú stotožniteľní so strelcami. Pre „pamäť národa“ ktorá je žiaľ nezriedka súca do „ústavu“ sme v spolupráci s Ústavom pamäti národa doplnili mená všetkých obetí paľby z 21. augusta 1968. A v úcte k pravde a v primeranej nenávisti k zhnitým eufemizmom sa na pamätnej tabuli nepíše (ako o Danke Košanovej roky predtým a o Petrovi Legnerovi pri vchode do „starej“ pošty doteraz) že tieto obete „tragicky zahynuli“. Tragicky sa hynie v padajúcej lavíne alebo po zásahu bleskom. Ani Jan Opletal Anna Franková Nikolaj I. Vavilov či študenti z námestia Tchien-an-men nezahynuli tragicky rovnako ako Danka Košanová Stanislav Sivák a Ján Holík zahynuli rukami páchateľov ktorých poslali vrahovia. Zabili ich ideológie založené na nenávisti. Nenávisti k slobode človeka.
Apropo pamätáme si čo znamená pojem „Brežnevova doktrína“? Starší by sme mali mladší nech si naštudujú (všetko je na webe!). A – v rámci názornej výučby – nech sa pozrú na Kaukaz! Žiaľ ani vtedy ani teraz to nebola a nie je „schola ludus“.
