Ani dvadsať rokov hovorenia pravdy nestačilo na definitívne vnútorné vyrovnanie sa s padnutým komunistickým režimom. Niekedy sa zdá že v mysliach ľudí má sto životov.
Vracia sa v rečiach a skutkoch komunistických a socialistických nostalgikov a vnútorne neslobodných ľudí u nás doma. Niekedy sa zdá že tvoria väčšinu. Porovnávanie prítomnosti s minulosťou je ťažké a o to ťažšie čím je tá minulosť vzdialenejšia. Je to preto lebo prítomnosť je vo všetkých svojich aspektoch k dispozícii pre oči uši aj myseľ tu a teraz minulosť však je iba pomaly blednúci obraz v chronicky nespoľahlivej pamäti a v príbehoch ktoré rozprávajú archívy a svedkovia. Interpretujeme prítomnosť aj minulosť ale do interpretácie minulosti sa vkráda všeličo. Ak je časovo blízky kus či kusisko minulosti čímsi traumatizujúci možno aj ponižujúci hovorí sa o ňom čo najmenej frfle sa radšej na prítomnosť. Tomu sa dá rozumieť ale zároveň sa vďaka tomu s pribúdajúcimi rokmi stráca realistický obraz toho úseku minulosti deformuje sa ospravedlneniami výhovorkami mýtmi a výmyslami. Potom je ťažké porovnávať a ešte ťažšie zabrániť minulosti aby sa v nejakej podobe vrátila. Preto treba hovoriť kým to máme ešte ako tak v pamäti – aj pre tých ktorí si to pamätať nemôžu lebo sú primladí. Najmä pre tých.
