Naozaj máme trestať niekoho len za to, že skryto alebo otvorene podporuje nacistické či komunistické idey alebo obhajuje, popiera či spochybňuje holokaust? Áno.
Pred 75 rokmi zavraždili nacisti v Babynom Jare viac ako 33-tisíc kyjevských Židov. 75. výročie najväčšej masovej vraždy počas holokaustu si na Slovensku celkom neprekvapivo nevšimol takmer nikto. Hoci sa odohrala na území nášho najväčšieho suseda a napriek tomu, že ideoví pohrobkovia páchateľov holokaustu vyliezli z kanálov až do parlamentu.
V auguste 1939 si dva zločinecké režimy, nacistické Nemecko Adolfa Hitlera a komunistický Sovietsky zväz Jozefa Stalina, paktom Molotov – Ribbentrop rozdelili Poľsko a východnú Európu. O dva roky však bolo po diabolskom spojenectve: v júni 1941 Nemecko napadlo Sovietsky zväz a v septembri 1941 dorazili nemecké vojská do Kyjeva. A spolu s nimi aj komandá, ktorých úlohou bolo vraždiť Židov.
V roku 1941 pripadol židovský sviatok Jom kipur na 30. september. O deň skôr sa kyjevskí Židia mali pod hrozbou smrti zhromaždiť na určenom mieste s cieľom údajného presídlenia. Namiesto presídlenia ich však čakala smrť zastrelením v rokline Babyn jar. Holokaust sa nám spája viac s plynovými komorami. Lenže masové popravy Židov zastrelením časovo predchádzali ich vraždeniu v plynových komorách a aj mali viac obetí.
Hranica medzi týmito spôsobmi nacistického vraždenia Židov bola nakreslená v auguste 1939. Na východ od línie Molotov – Ribbentrop bola väčšina Židov zavraždená guľkou, na západ od nej plynom. Pútavo o tom píše americký historik Timothy Snyder vo svojich knihách Krvavé územie a Čierna zem.
Občas sa mi stane, že v rámci diskusií o hraniciach slobody prejavu zapochybujem o svojom názore, že je legitímne postaviť mimo zákon aj niektoré prejavy, ktoré priamo a bezprostredne nevyzývajú na násilie. Naozaj máme trestať niekoho len za to, že skryto alebo otvorene podporuje nacistické či komunistické idey alebo obhajuje, popiera či spochybňuje holokaust? Nie je lepšie nechať aj nositeľom takýchto názorov slobodu prejavu a zvíťaziť nad nimi argumentmi?
Potom sa však ku mne vždy dostane niečo, v čom zločiny nacizmu či komunizmu nie sú len suché historické fakty, ale aj osudy konkrétnych ľudí z mäsa a kostí. Osudmi konkrétnych ľudí – obetí komunistického a nacistického režimu – je naplnené aj Snyderovo Krvavé územie. O udalostiach spred 75 rokov sa v ňom na základe svedectva zázrakom preživšej Diny Proničevovovej dozvieme napríklad aj toto:
„Po tom, ako odovzdali cennosti a doklady, ľudí prinútili, aby sa vyzliekli donaha. Pod vyhrážkami a za výstrelov do vzduchu ich odviedli v približne desaťčlenných skupinách na okraj rokliny známej ako Babyn Jar. … Prikázali im ľahnúť si tvárou nadol na mŕtvoly pod nimi a čakať na strely prichádzajúce zhora alebo zboku. Potom priviedli novú skupinu. Židia prichádzali a umierali 36 hodín. … Niektorí umierajúci mysleli viac než na seba na iných, ako matka Sáry, pekného pätnásťročného dievčaťa, ktorá prosila, aby ju zastrelili spolu s jej dcérou. Aj na úplnom konci v jej úvahách hrala hlavnú úlohu materinská starostlivosť: ak uvidí popravu vlastnej dcéry, znamená to, že jej nehrozí znásilnenie. Iná nahá matka uvedomujúc si svoju situáciu strávila posledné sekundy života tým, že kojila dieťa. Keď jej dieťa zaživa hodili do rokliny, vrhla sa za ním v ústrety vlastnej smrti. Až na dne rokliny sa ľudia úplne menili na konečné číslo obetí, 33 761. Keďže mŕtve telá neskôr exhumovali, spálili na hromadách a nespálené kosti rozdrvili a zmiešali s pieskom, toto číslo je jediné, čo po nich ostalo.“
A moje pochybnosti sú zrazu preč. Toto je také veľké Zlo, že akákoľvek jeho obhajoba si nezaslúži byť chránená slobodou prejavu. Také veľké Zlo, že ho nie je možné vnímať ako iný názor, ale ako niečo, čo treba celkom odmietnuť od začiatku do konca a naplno sa tomu postaviť.
A obete tohto Zla si zaslúžia, aby sme na ne nezabudli.
Autor je predsedom OKS a poslancom NR SR. Článok bol písaný pre Denník N.
