Vie tu niekto že aj démoni pochádzajú od starovekých Grékov? Tí ich nazývali daimónmi a rozoznávali dobrých aj zlých daimónov. Tých dobrých volali agatodaimóni a tých zlých kakodaimóni. Naozaj primeraná i keď trochu detská predpona.
Medzi daimónov patrili vraj aj Daktylovia ktorých my voláme trpaslíci a ktorí postávajú v záhradkách pred domami. Veda o trpaslíkoch sa volá daktyloskopia. Najvýznamnejšia vedecká rozprava o Daktyloch je epos Snehulienka a sedem trpaslíkov. Ale to len mimochodom. Agatodaimónmi sa tiež nemusíme zaoberať – chránia ľudské príbytky polia lesy a podobne ale zleniveli a robia to strašne nedbanlivo – ako ukazujú štatistiky poistných udalostí. Radšej ako sa spoľahnúť na vášho agatodaimóna by ste si mali obstarať do domu alarm. Kakodaimóni (po našom kakaní démoni) sú iná káva. Robia ľuďom zle všade úspešne a usilovne.
Navyše sa im podarilo zachytiť všetky modernizačné trendy. Napríklad aj nástup internetu.
Ten sa stihol zaľudniť kakodaimónmi ktorých voláme počítačové vírusy. Ak sa vám zosype počítač vedzte že sa do neho nanosili kakodaimóni. A mnohí kakodaimóni berú na seba aj ľudskú podobu. To v časoch antiky nerobili lebo o galibu medzi ľuďmi sa dokonale starali starogrécki bohovia. Tí však tiež zleniveli a prenechali svoj džob ľuďom ktorí sa ukázali ako viac než dobrí žiaci – naše skutky sú často kakanejšie než čokoľvek čo si mohol vymyslieť Zeus a jeho partia. Takú Trójsku vojnu spískali svojimi kakoneplechami bohovia a začala to Afrodita keď dala nasprostastému synovi trójskeho kráľa Priama Paridovi ponuku (krásnu Helenu) ktorej nedokázal odolať. Naštvala tak Héru i Aténu ale odniesla si to Trója. Nuž ale Trójska vojna naplnila iba jednu hrubšiu knihu – Iliadu. To naše moderné vojny celkom bez božskej pomoci plnia celé knižnice. Medzi najvplyvnejších kakodaimónov patria politici. Nie všetci ale mnohí. Iba neznalosť gréčtiny spôsobuje že ich nevoláme kakopolitikmi. Ale začnime s tým. Medzi najhorších kakopolitikov patria bojovníci za rasovú čistotu či triedni bojovníci. Stať sa úspešným kakopolitikom je ľahké stačí načúvať popíjajúcemu ľudu osvojiť si jeho objektívne videnie sveta a postaviť sa do jeho čela. To zaberie vždy a agatopolitici ak sú vôbec nablízku nemajú šancu. Niektorí kakopolitici ani nemusia ničomu načúvať kakoreči z nich vychádzajú samy od seba. Volá sa to kakodanosť.
Ľud spravidla kakopolitikov miluje aj keď už začne byť jasné že na ich kakoreči a kakoskutky škaredo dopláca. Kakopolitici vedia predsa najlepšie na koho sa má ľud hnevať. A on sa hnevá a niekedy sa nahrnie aj do ulíc. Máva na to dôvody ktoré voláme kakopríčiny. Kakopríčiny bývajú niekedy dosť prekvapujúce – ako napríklad tie dánske karikatúry proroka Mohameda ktoré sa stali kakopríčinou pre ktorú sa išiel vyšantiť a vykrikovať kakoheslá na ulice ľud v mnohých arabských krajinách. Vyhnali ho tam miestni kakopolitici pre úplne iné kakopríčiny. Okamihy keď sa ľud nahrnie do ulíc aby naopak strestal a vyhnal kakopolitikov sú zriedkavé vzácne a neopakovateľné a preto si ich niekedy pripomíname ako štátne sviatky.
Kakodaimóni vtelení do politikov sa na nás teraz pred voľbami usmievajú z mnohých billboardov vedú kakoreči a chodia sa zaliečať ľudu. Strašná kakofónia. Zostáva iba nádej že v deň volieb nejaké kakopočasie spôsobí že práve ľud náchylný vyberať si kakodaimónov vtelených do politikov zostane doma. To by však mohlo znamenať že sa bohovia zOlympu už na to nedokážu dívať a vracajú sa do práce.