…a neurobil to prvý raz. Starý násilník trafil tento raz mikrofón. „Vybehla mu ruka ale vykryl som to s mikrofónom a uhol som sa doprava“. Takto v boxerskom štýle opísal scénu redaktor JOJ Ľuboslav Choluj.
Nebol to však nijaký box ale obyčajné hulvátstvo. Šport sa totiž na rozdiel od našich politikov riadi pravidlami. Športové a iné metafory majú v našej politike vôbec zvláštny osud. Pripomínajú detskú rozprávku o medveďovi čo nebol medveďom. Mečiar nie je boxerom ale násilníkom. Dzurinda nie je maratóncom ale zato dobre kľučkuje. Weiss nie je stolným tenistom aj keď hrá s SDĽ ping-pong. Fico nechce byť v skutočnosti strážcom poriadku ale žandárom. Ba ani ten Ján Čarnogurský nedopadol na zem práve s padákom.
Ak máte po tom všetkom chuť na skutočného karatistu tu je rada Františka Šebeja:
„Vykašlite sa na Mečiara. Rozhodnite sa vo voľbách slobodne!“
Inak budete môcť zhasnúť svetlo a povedať si na štyri roky:
Dobrú noc!