Spoluzakladal karate na Slovensku aktívne pretekal a trénoval. Je psychológom výskumníkom novinárom a pedagógom. Bol poslancom FZ ČSFR poslancom NR SR predsedom Výboru pre európsku integráciu predsedom DS v súčasnosti je podpredsedom OKS komunálnym poslancom editorom a redaktorom časopisu .týždeň.
Prečo ste študovali psychológiu?
Bol to akýsi vzdor voči rodičom. Keď som mal pätnásť chcel som ísť na nejakú umeleckú školu keďže som vtedy kreslil maľoval… Moji veľmi pragmatickí a relatívne starší rodičia cítili že sa budem musieť začať živiť pomerne skoro a tak ma proti mojej vôli strčili na elektrotechnickú priemyslovku aby som mal niečo v rukách. Reakciou na učenie sa o transformátoroch a podobných veciach bolo to že som bol ponorený do knižiek s inou problematikou a prihlásil sa na psychológiu. Dnes by som sa hlásil skôr na medicínu pretože ma baví všetko čo je v kontakte s biológiou.
Z akého dôvodu ste potom vstúpili do politiky?
Pretože ma odjakživa zaujímala. Onedlho budem mať šesťdesiat rokov čiže som generácia ktorá naplno dostala medzi oči rok 1968. Som generácia ktorej emigrovala polovica kamarátov. Vždy som bol homo politicus. Keď prišiel november 1989 bol som medzi tými ktorí sa pokúšali na SAV urobiť zvrat.
Nútili vás vstúpiť do KSČ?
Nie hoci otec v strane bol.
Pýtam sa preto či by ste odolali keby vám to dali ako podmienku.
Bol by som schopný odolať. To viem lebo keď mi niečo také naznačili na SAV tak som to dosť razantne odmietol s vedomím že sa mi zastaví akýkoľvek kariérny postup. Zázrak bol už to že som sa na SAV dostal. Celá akadémia však bola pre mnohých akési závetrie.
Prázdne hlavy sa predať nedajú
Keď sa obzriete dozadu myslíte že ste úspešným politikom?
Ak pozerám na to čo všetko sa z toho o čo sme sa snažili stalo realitou tak áno. Ja neverím na také kecy že človek je neúspešný ak z politiky vypadne. Človek je úspešný tým čo po ňom zostáva a nemusí to nevyhnutne niesť jeho meno. Bol som pritom keď sme odtiaľto kolektívne dostali preč Rusov keď sme prijali do ústavy Listinu ľudských práv keď sme vrátili majetok tým ľuďom ktorým ho komunisti zobrali keď sa začala privatizácia. Bol som pri tom ako poslanec. Bol som prvý ktorý na pôde Federálneho zhromaždenia verejne povedal že Československo má vstúpiť do NATO čo vtedy niektorých ľudí z mojej časti politického spektra vydesilo.
To sú kolektívne zásluhy. Čo ostalo konkrétne po vás?
Všetko je kolektívna vec. Napríklad som spolu s Janom Langošom a ďalšími podpísaný pod návrh zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Aj vďaka môjmu intenzívnemu úsiliu máme zákon o elektronickom podpise. Bezo mňa by v tejto podobe nebol.
Kedysi ste na protest proti zvoleniu Kaníka do čela Demokratickej strany viacerí odišli a založili OKS teda značku o ktorej vie dnes málokto. Nebolo chybou prepustiť iným známu značku?
Poviem úprimne – nebolo čo prepustiť. Čím bola značka DS známa? Slávnou minulosťou do roku 1948? Ťažko povedať či bola tá minulosť až taká slávna.
Odídenci z DS však mali silný reformný potenciál. Dnes sú pod hlavičkou o ktorej prakticky nikto nevie.
Na hlavičke nezáleží a okrem toho – tá strana bola už vtedy z väčšej časti zložená z ľudí pre ktorých je účasť v politike príležitosťou realizovať osobné a materiálne záujmy. Veď preto sme trvali na prijatí v podstate absurdného Etického kódexu aby sa naši ľudia zaviazali že nebudú využívať prípadné funkcie na obohacovanie sa. Ten zápas sme však prehrali. Na kongrese som počul hlasy že načo sú nám ďalšie myšlienky a nápady že teraz už stačia iba ľudia ktorí to vedia predať. O tomto boli Kaník a jemu podobní.
Vy nemáte pocit že nápady naozaj treba predať?
To je síce pravda ale určite nie je pravdou že strana nemá byť zdrojom ďalších myšlienok. A vôbec nebola pravda že všetko je už hotové stačí len predávať.
Nedajú sa skĺbiť dobré myšlienky s dobrým marketingom?
Je ťažké predať prázdne hlavy ktoré nie sú schopné generovať nápady. Akokoľvek dobrý marketing môže predať prázdnotu iba dočasne.
Kde vidíte príčiny toho že ani DS ani OKS masovo neuspeli?
Bez toho aby som chcel znevažovať slovo ľudový asi ľudoví jednoducho nie sme. Zrejme naozaj nie sme dosť zrozumiteľní. Nevieme tomu dať to čo napríklad Američania a Briti že v tom bude istá hĺbka i úroveň a zároveň jednoduchým jazykom oslovíme ľudí.
Nie je strana ktorá nedokáže osloviť voličov zbytočná?
Určite nie lebo sme stále akýmsi generátorom postojov a myšlienok. Stále existujú voliči ktorých dokážeme osloviť. Je veľa ľudí ktorí by nás volili ale nerobia to lebo je nereálne že sa dostaneme do parlamentu. To sú tí celkom rozumní ľudia ktorí si uvedomujú zodpovednosť a jednoducho nechcú riskovať.
Je to chyba OKS alebo chyba voličov?
Určite to nie je chyba voličov. A neviem či je to naša chyba. Aj v umení nájdete veci ktoré majú len úzke publikum.
Čo však vašej strane chýba oproti tým ktoré vaše reformy prevzali a vyťažili z nich? Veď KDH a najmä SDKÚ ich dokázali veľmi dlho a dobre predávať.
Idete na to z opačnej strany. Opýtajte sa skôr čo chýba tým stranám oproti OKS. Chýbal im predsa ten pôvodný nápad. Rovnú daň nepriniesla SDKÚ najskôr boli prudko proti rovnaké to bolo pri dôchodkovej reforme.
Veď o tom hovorím – nevymysleli to ale dokázali to predať ako svoj úspech. A to je to čo OKS zjavne chýba.
V každom prípade mali k dispozícii to čo my nie. Prostriedky a mediálny priestor.
Keď som hovoril s ľuďmi OKS odvolávali sa práve na to že nemáte peniaze. Ako chcete potom manažovať štát ak neviete zohnať niekoľko miliónov na to aby ste sa prezentovali?
Nejde predsa o niekoľko miliónov ale o desiatky možno stovky miliónov. V zásade tie strany – a to platí bez výnimky – ktoré ich dokážu zohnať to dokážu len tak že je za tým nejaký háčik. Tí ktorí im peniaze poskytnú za to niečo chcú. Niečo čo by sme my nikdy neboli ochotní urobiť.
Tvrdíte teda že bez toho háčika žiadna strana peniaze nezíska?
Bez neho to určite nejde. Stačí sa pozrieť na to kde sa stranícki donori ocitajú vo chvíli keď je ich klient pri moci. Nebyť schopný zohnať peniaze na úrovni takých miliónov je pre mňa skôr znakom neochoty nechať sa korumpovať. Takýto kompromis pre nás nie je prípustný.
Z toho logicky vyplýva že každá strana ktorá je pri peniazoch musí automaticky prideľovať trafiky.
Čiastočne je to pravda ale sú tu aj strany ktoré sú tu historicky ako SMK alebo KDH. Tie tu majú svoju voličskú základňu a majú tak nezanedbateľný príjem priamo zo zákona. Z toho sa už dá žiť a dá sa financovať hoci skromná politická kampaň. Naštartovať však malú stranu tak aby prekročila kritické minimum to sú neskutočné mediálne výdavky. A nikto do vás neinvestuje bez toho aby nečakal nejakú protihodnotu.
Častou výhradou voči OKS je to že ste spolok kaviarenských intelektuálov s akademickým jazykom ktorému nikto nerozumie a ktorí medzi seba nikoho nepustia.
Nech mi prepáčia tí ktorí to hovoria ale ja ich považujem za idiotov. Byť intelektuálom je odkedy nadávkou? Byť inteligentný a vzdelaný je na prekážku veci? Nehovoriť jazykom krčmy štvrtej cenovej je chybou? Asi nie. Ale zrejme sa to ťažko predáva. Predstava že sme akýsi kaviarenský debatný spolok je smiešna lebo ním nie sme. Sme ľudia ktorí sa sami uživia a nezdá sa mi že by niekto z nás trpel nedostatkom práce alebo uplatnenia. Že popritom udržujeme nažive politický subjekt je náš malý luxus.
Možno nie je správne že rozhovory s KDH robí Hríb
Gabriel Šípoš zo Slovak Press Watch vám osobne ale i iným vytýka že ako aktívni politici pôsobíte aj v žurnalistike. Podľa vás to nie je konflikt záujmov?
No a čo? V publicistike som mal permanentne otvorený priestor v podstate od roku 1989. Kedykoľvek som mohol písať do Kultúrneho života a aj som to robil kedykoľvek som mohol napísať čokoľvek a akejkoľvek dĺžky do Domino Efektu za Petra Schutza. Teraz akurát pribudlo to že som editorom a redaktorom časopisu .týždeň.
Ak hovoríte že „no a čo“ je to podľa vás správne?
Závisí od toho akú to má podobu a o aký prípad ide.
Pýtam sa to v kontexte nezávislosti žurnalistu.
Žurnalista ktorý robí denníkové správy a nekomentovanú publicistiku by s politikou nemal byť nijako spojený. Naopak mal by mať od nej veľký dištanc. U mňa však nie je možné povedať že som nezaujatý veď sa tak ani netvárim. Práveže som veľmi zaujatý a je to o mne už nejakých sedemnásť rokov známe. Preto v tom nevidím žiadny konflikt záujmov. Tí ktorí poznajú moje meno chcú čítať moje názory nie nejakú neutrálnu polievku bez farby chuti a zápachu. Samozrejme že keby som mal teraz ako komunálny politik záujem na odpredaji nejakého pozemku v rámci Petržalky a tlačil by som to cez časopis .týždeň tak je to na basu. Ale to že sedím v petržalskom zastupiteľstve a píšem o témach ako Stredný východ Severná Kórea alebo aj naša veľká politika považujem za normálne.
Nevnímali by ste to teda ako problém ani vtedy keby ste sedeli v parlamente a zároveň ovplyvňovali čitateľov cez .týždeň?
Určite nie nevnímal by som to ako problém.
A keby ste boli v exekutíve teda vo vláde?
Tam áno pretože ide o inú vec. Konflikt záujmov je čosi čo má predovšetkým materiálnu podstatu. Nastáva vtedy ak politikovi z dôvodu jeho postavenia vzniká materiálny prospech.
Je normálne ak sa novinári kamarátia s politikmi chodia s nimi na pivo alebo opekačky?
Nie je to v poriadku s výnimkou prípadov ak tie priateľstvá vznikli skôr ako dotyčný vstúpil do politiky. A také prípady na Slovensku sú.
Štefan Hríb otvorene podporuje Palkovo krídlo v KDH Puškárová a Krajcer sa kamarátili s Pavlom Ruskom. Ako môžu byť objektívni ak sa s dotyčnými priatelia?
Hríba by som s s tými dvoma naozaj neporovnával.
Hríbove rozhovory s Palkom alebo s kandidátom na primátora Bratislavy Ďurkovským boli zhovievavejšie ako ostatné ktoré šli tvrdo pod kožu.
Nepochybne je tam tento typ rizika ale .týždeň nie je médiom ktoré sa primárne venuje domácej politike i keď ju úplne nevynecháva.
Nesúhlasím. Sú tam politické editorialy komentáre i analýzy. Je podľa vás správne ak sa novinár otvorene hlási ku konkrétnej strane?
Priatelili sa už predtým ako vznikol nejaký problém v KDH dokonca predtým ako bolo KDH vo vláde a predtým ako vznikol náš časopis.
Nemal by sa však práve tejto téme ako zaujatý vyhýbať a prenechať to iným redaktorom .týždňa?
Možno by mal naozaj prenechať robenie rozhovorov s politikmi KDH niekomu inému. Ale ja som nemal pocit že by boli touto vecou až tak ovplyvnené.
Že boli menej tvrdé je môj subjektívny názor. Mňa zaujíma skôr princíp či je správne aby rozhovor s Palkom robil jeho kamarát.
Neviem v tomto som na rozpakoch. Možno to nie je príliš správne.
Kauza Cervanová je obludná eštebácka manipulácia
Angažujete sa v kauze Cervanová v prospech tých ktorí boli odsúdení. Vyčíta sa vám že je to preto lebo ide o vašich osobných priateľov.
Pravda je taká že som sa v nej začal angažovať oveľa skôr ako som ktoréhokoľvek z nich osobne stretol.
To bolo kedy?
Už v čase keď sa diala teda začiatkom osemdesiatych rokov. Vtedy som pracoval ako psychológ. A docent Dobrotka forenzný psychológ u ktorého som robil aj diplomovú prácu o tom často a rád rozprával. Už vtedy som teda celú kauzu poznal z druhej strany. Neskôr som sa zoznámil s ľuďmi ktorí tiež patrili medzi pozatýkaných a neskôr prepustených. A viem čo s nimi vtedy policajti a eštebáci robili. Kauza Cervanová je jedna z najobludnejších súdnych a eštebáckych manipulácii s akými som sa stretol.
Prečo absolútne nepripúšťate že by mohli byť vinní?
Tých dôvodov je strašne veľa. Prípad sa nemohol stať tak ako sa údajne stal pretože na to v skutočnosti neexistuje jeden jediný dôkaz. Dotyční majú zväčša nepriestrelné alibi boli v tom čase niekde úplne inde a s inými ľuďmi. Ako vysvitá z tých spisov ktoré boli utajené v Levoči ani jeden z nich na tej diskotéke v inkriminovaný deň nebol.
Časť z nich sa však pôvodne priznala.
Keby ste si od nich nechali vyrozprávať ako a prečo sa priznali tak zošediviete.
Prečo by si vybrali za obete práve ich?
Policajti skladali skladačku. Nepovedali si že vinní sú priamo títo šiesti. Pozatvárali sto alebo dvesto ľudí a robili z nich mozaiku ako sa im to hodilo. Hľadali niekoho kto sa zlomí a bude ochotný hovoriť na niekoho iného. V podstate v priebehu vyšetrovania vytvárali a vymýšľali celý príbeh menili v ňom figúrky a títo sa im z toho „vysypali“.
Ak bol ten proces zmanipulovaný za socializmu prečo by sa tak dialo aj v súčasnosti?
Na to mám jediné vysvetlenie. Vtedy aj teraz to bolo podľa mňa vedomé. O tom som hlboko presvedčený. Sudcovia vyšetrovatelia aj prokurátor podľa mňa vedeli že tí ľudia sú nevinní. Senát Najvyššieho súdu si ani nedal námahu celý ten prípad preštudovať.
Kto by mal na tom záujem?
Zaujíma to všetkých tých ktorí boli namočení do pôvodného vyšetrovania a rozsudku. Tí sú stále súčasťou justície a celej tej siete. Chránia si svoju povesť. Ide z ich strany o neodpustiteľné nespravodlivé a kriminálne konanie. Ja to tak vnímam. Je to jedna zo škvŕn na slovenskej justícii a myslím si že kým s týmto nebude poriadok stále to bude niekde v podhubí tlieť ako nevysporiadaný hriech. Aj keby tých ľudí prepustili za dobré správanie ide o ich zničenú dobrú povesť. Poburuje ma to ako človeka a občana. Faktom je že s jedným z odsúdených sa už dlhšie veľmi dobre poznám. Ale s ostatnými nie. Nesmel by som byť psychológ aby som netvrdil že ten jeden sa celým svojim životom správa tak že je vylúčené aby šlo o kriminálneho psychopata ktorý by niekoho znásilnil a zavraždil. Človek nedokáže mať toľko tvári nech už si „pop“ psychológovia hovoria čo chcú. Človek je relatívne konzistentný.
Multikulturalizmus je postmarxistická ideológia
Prečo pravicoví konzervatívci prejavujú také obavy z multikulturalizmu najmä z prieniku islamu? Nepreháňajú to?
Už to nie je iba konzervatívna pravica aby bolo jasné. Ale je to v podstate len reakcia na dôsledky takzvanej multikulturalistickej politiky. Voči tolerancii a úcte k iným kultúram podľa mňa žiadny normálny liberálne uvažujúci a slušný človek nemôže nič mať. Druhá vec je ak je súčasťou tých kultúr čosi čo je z pohľadu mojich hodnôt zlé spôsobuje utrpenie a potláča ľudské práva.
Je to ideológia?
Áno multikulturalizmus je v podstate postmarxistická ideológia. Relativizuje kultúrne hodnoty.
Podľa vás je zlý už z princípu?
V tej podobe v akej zaplavil všetko na západe za posledných povedzme dvadsať rokov je vo svojich dôsledkoch škodlivý ako mnohé iné veci ktoré boli mienené dobre. Ja nepochybujem o dobrých úmysloch. To čo v našej kultúre považujeme za hodnoty – ľudský život slobodu občianske a ľudské práva rovnosť ľuďmi bez ohľadu na pohlavie vyznanie sexuálnu orientáciu a podobne toto všetko multikulturalizmus relativizuje. Islamská kultúra ale napríklad aj hinduisti rovnaké hodnoty až tak neuznávajú. Multikulturalizmus ako keby diktoval že si musím vážiť ich postoj ale to je veľká chyba.
Nemusíte si ho vážiť stačí ho tolerovať.
Nemôžem ho tolerovať. A ak tak jedine v akejsi enkláve v ktorej si oni žijú medzi sebou mimo priestoru kde žijem ja a aj potom môžem mať na to svoj názor.
Nejde len o falošný strach zo straty suverenity alebo národnej identity?
Nie o tom nehovorím. Ku kultúre ktorá dovoľuje vlastným príbuzným ukameňovať ženu pretože bola znásilnená iba preto lebo nemá štyroch svedkov ktorí by boli ochotní jej to dosvedčiť nemôžem mať rešpekt.
Otázkou je či sa dajú tieto otrasné prípady alebo aj existencia samovražedných atentátnikov paušalizovať.
Žiaľ dajú sa. Saudská Arábia je dodnes krajinou v ktorej sa verejne popravuje bičuje a kameňuje. A nielen to. Keď sa spýtate ktoréhokoľvek znalca islamu a ja som sa na to pýtal aj moslimov či je pravdou že svedectvo ženy má pred súdom iba polovičnú hodnotu ako svedectvo muža že Korán dovoľuje ba odporúča mužom aby mlátili svoje ženy ak sú neposlušné každý vám odpovie že áno v zásade je to pravda. K takejto kultúre nemôžem mať úctu ani ju rešpektovať.
Nenachádza sa islam kdesi kde bolo kresťanstvo v stredoveku?
Nie to je jedno z nedorozumení. Islam je systém s uzavretou doktrínou v siedmom storočí a odvtedy s ňou nikto nesmie hýbať. Ona sa nedá reinterpretovať. Korán je podľa nich slovo Božie. Biblia je naproti tomu zápis o zjavení alebo histórii proste o kontakte ľudí s Bohom teda ľudský zápis. Ani kresťania ani židia o tom nediskutujú. Korán je čosi iné. Predstava že islam je teraz niekde tam kde bolo kresťanstvo v roku 1300 je veľkým nedorozumením. Jednoducho to nie je pravda.
Je to častý argument kritikov.
Áno ale tých ktorí si nedali tú námahu aby sa čokoľvek o islame dejinách kresťanstva a vôbec o ľudských dejinách dozvedeli. Akurát im to znie ľúbivo a logicky. Treba si uvedomiť že islam za posledných sedemsto rokov neexistoval izolovane ale paralelne a často premiešaný so západnou kultúrou. Moslim dvadsiatehoprvého storočia nie je to isté čo kresťan trinásteho storočia.
Hovoríte že islam pristupuje k ženám ako k menejcenným. V oveľa miernejšej a sofistikovanejšej podobe to predsa robia aj niektorí kresťania. Kňaz sa nesmie ženiť žena nesmie byť farárkou ani pápežom. Tiež ide o selektívny prístup.
Ženy majú menšie práva ale v rámci cirkvi. A cirkev nerovná sa spoločnosť.
Cirkev však spoločnosť významne ovplyvňuje.
To je síce možné ale jej vnútorné pravidlá nikdy nedeterminovali štruktúru ľudskej spoločnosti. Nemôžte porovnávať postavenie ženy z litery Koránu a v kresťanstve to jednoducho nejde. Islam pozerá na ženu ako na zdroj zla a nemravnosti čosi čo treba prikryť. Celé je to nedorozumenie rovnako ako romantický pohľad na hinduizmus. Spoločnosť v ktorej sú ľudia determinovaní tým že sa rodia do nejakej kasty ktorá predurčuje ich šance v živote nemôže byť rovnocenná so slobodnými a demokratickými spoločnosťami kde sú si ľudia rovní.
Človek pristupuje selektívne k náboženstvám preto lebo sa rodí na konkrétnom mieste. Keby ste sa narodili v Saudskej Arábii zrejme by ste mali rovnako kritický pohľad na kresťanov. Determinácia výchovou a prostredím je zjavná.
Dosť veľa som o tom rozmýšľal a nemyslím si to pretože už existuje dostatok moslimov ktorí sa proti tomu postavili aj za cenu riskovania svojho života a ktorí chápu slobodu rovnako ako ja.
Sú moslimovia v Európe zlom?
To by som nepovedal. Nebezpečným prvkom v Európe sú moslimské komunity ktoré sa odmietli integrovať ktoré si napríklad v Holandsku vytvorili malé Maroko alebo Somálsko.
Sú však aj komunity ktoré sa integrovať vedeli.
Komunity nie. Integrovali sa iba konkrétni ľudia. A tí sú pravdepodobne vo veľkej menšine.
Pravdepodobne alebo je to empiricky overené?
Sú o tom lokálne štúdie ale sú to témy ktorým sa každý vyhýba. K tomu existujú prieskumy verejnej mienky i sociologické štúdie.
Ak na Slovensku niekto odmieta za susedov Rómov ide o rasistu?
To je čistý rasizmus.
Ak toto vo všeobecnosti robíme voči inej kultúre trebárs voči moslimom nejde o akýsi náboženský rasizmus?
Nie. Vždy tá nálepka závisí od toho čo označuje. Ak odmietam bývať v jednom dome s moslimom len pre púhy fakt že je moslim tak som somár a rasista pretože som sa nenamáhal zistiť čo je to za človeka. Ak však odmietam mať v mojom meste geto do ktorého si v noci netrúfne ani polícia tak o rasizmus nejde. To je pud sebazáchovy.
O vás ale i o iných redaktoroch .týždňa sa v internetových diskusiách občas píše že ste vojnoví štváči pre nekritickú podporu invázie USA do Iraku.
Ak si vtedy kompletne celá svetová spravodajská komunita myslela že v Iraku sú biologické a chemické zbrane asi na to mali dobrý dôvod. Prinajmenšom sa tak Husajn správal. Mne sa stále zdá že ten zásah bol odôvodnený. Je mi jasné že takýto rozklad bezpečnostnej situácie tam predpokladal len málokto. Situácia by bola podstatne pokojnejšia keby sa Irak nestal strelnicou džihádistov prichádzajúcich úplne odinakadiaľ. Veľkú časť krvavých atentátov majú na svedomí ľudia ktorí nie sú z Iraku.
Eduard Chmelár tvrdí že samovražední atentátnici v Iraku za Husajna nemali miesto že ich tam dovliekol práve ten zásah.
To je absolútne nedorozumenie. Oni by si potom tú strelnicu našli niekde inde v akomkoľvek inom konflikte. Jednoducho to tak nie je. Celosvetový džihád ktorý si aktuálne našiel bojisko v Iraku si svoje ciele hľadá stále.
USA však pristupujú k rovnakým problémom selektívne. Prečo Irak áno a Saudská Arábia Irán alebo Severná Kórea nie?
Ťažko povedať ale USA nemôžu simultánne zvládať všetky hrozby. Irak a Husajn sa vtedy javili ako najakútnejšia hrozba. Takéto rozhodnutie je vždy kompromisom medzi mierou hrozby a cenou za jej odstránenie.
Čiže ani dnes nepovažujete inváziu do Iraku za chybu?
Nie. Za chybu považujem iba to že nikto nepredvídal čo všetko sa tam potom strhne.
Ak však chcete byť konzistentný logicky musíte byť aj za invázie do Iránu a Severnej Kórey.
Nie som za ne pretože vždy treba zvažovať dôsledky. Invázie nemusia nevyhnutne veci vyriešiť. Ak porovnáte reálie Iraku a Iránu zistíte že Irán je oveľa väčšia zložitejšia a vojensky ťažšie zvládnuteľná krajina. Severné provincie Iránu chcel po druhej svetovej vojne obsadiť Sovietsky Zväz. A neurobil tak na nátlak amerického prezidenta Trumana. Severnú Kóreu by nebol taký problém obsadiť ale stálo by to neskutočné množstvo životov najmä ľudí v Južnej Kórei.
Karol Sudor uverejnené na spravodajskom portáli SME.sk dňa 4. mája 2007.