Povedzme to rovno: teóriou samoútoku Hedvigy Malinovej sa Slovensko dostalo na úroveň samoúnosu Michala Kováča mladšieho.
Samoúnos Michala Kováča ml. ako sa hovorilo jeho zavlečeniu sa dostal do dejín ako najväčšia hanba Slovenska po roku 1989. Syn vtedajšieho prezidenta Michal Kováč mladší bol 31. augusta 1995 násilne zavlečený do rakúskeho Hainburgu a z vykonanej akcie bola podozrivá SIS pod vedením Ivana Lexu. Dve amnestie Vladimíra Mečiara v kombinácii s niekoľkými výmenami vyšetrovateľov spôsobili že kauza nebola nikdy celkom vyšetrená a právne dotiahnutá do konca.
Ak dnes dekan Lekárskej fakulty Univerzity Komenského Peter Labaš tvrdí že Hedviga Malinová sa sama pohrýzla aby si spôsobila zranenie a spáchala tak vlastne samoútok dostali sme sa na úroveň samoúnosu z roka 1995. Pre náš úsudok pritom nepotrebujeme ani more argumentov advokáta Hedvigy Malinovej Romana Kvasnicu. Stačí jednoduchý fakt že traja z dvanástich lekárov ktorí mali na posudku spolupracovať sa od neho dištancovali a podali svedectvo o tom že minimálne v prípade Petra Stanku Viery Kořínkovej a Luděka Vrtíka zneužil dekan Lekárskej fakulty mená troch kolegov na falšovanie svojho posudku. Pravdu povediac ako vedec si v rámci elementárnej vedeckej etiky neviem vôbec predstaviť že by niektorý kolega mohol takýmto spôsobom zneužiť moje meno.
Dekan Lekárskej fakulty však šiel ešte oveľa ďalej. Nielenže urobil rukojemníkov zo svojich kolegov ale do tej istej polohy dostal ako dekan celú Lekársku fakultu UK a dokonca aj celú Univerzitu Komenského a jej rektora. A to už nehovorím o policajtoch vyšetrovateľoch a generálnom prokurátorovi. Tí všetci sa stali rukojemníkmi politiky.
Dnešných vládnych politikov charakterizujú dve základné vlastnosti – vidia svet prizmou konšpiratívnych teórií a všetkých ľudí ako potenciálnych páchateľov trestných činov. Raz vidia páchateľku v študentke len preto že je Maďarka druhý raz v karikaturistovi fantómových bolestí krčnej chrbtice Martinovi Šútovcovi lebo má zmysel pre humor tretí raz v advokátovi a podnikateľovi štvrtý raz sedí dokonca na lavici obžalovaných jazyk lebo pokuty sú najväčším trestom pre samotný jazyk piaty raz dejiny ak sa v minulosti nesprávali podľa fikcií dnešných blúznivcov šiesty raz nebodaj učitelia ak neustrážia deti pri vztyčovaní vlajky na začiatku školského roka.
Toto všetko sú zdanlivo jednotlivé prípady. Spája ich však jedna spoločná vlastnosť. Ak sa niekto utešuje tým že Robert Fico je populistický politik s dobrým komunikačným marketingom ale ináč pragmatik hlboko sa mýli. Robert Fico je politik s jasnou koncepciou sveta. Vychádza z predstavy spoločnosti v ktorej sa stávajú policajti vyšetrovatelia súdy lekári historici učitelia vedci štátni úradnici živnostníci podnikatelia rukojemníkmi politiky.
Toto politické rukojemníctvo sme zažívali pred vyše dvadsiatimi rokmi vo vysoko sofistikovanej podobe kádrových dotazníkov a straníckych knižiek. Dnes má zatiaľ nenápadnejšiu podobu jednotlivých káuz. Ale ten systém ktorému sa podľa Ústavy hovorilo vedúca úloha strany je už tu. Zatiaľ nebije do očí ale možno ho už pristihnúť pri čine.
Ak sme pred dvadsiatimi rokmi odstránili z Ústavy ako prvú vedúcu úlohu Komunistickej strany v spoločnosti malo to svoj hlboký vnútorný dôvod. Vyplývalo to z hlbokej skúsenosti že režim ktorý robí z ľudí rukojemníkov a občanov druhej kategórie je odsúdený na zánik lebo nie je schopný vnútornej inovácie.
Slovo o slobodnom občanovi nebolo floskulou. Bolo hlboko zažité. Dávajme si veľký pozor aby sme sa nebadane doslova pod nosom nestali v tejto plytkej dobe my všetci lekári sudcovia policajti vedci učitelia podnikatelia rukojemníkmi politiky. Nijakej.
Článok bol uverejnený v týždenníku .týždeň dňa 14. septembra 2009.
