Od novembra 1989 som dlohodobým a vytrvalým zástancom verejnoprávnej televízie. Dnes som však presvedčený že Slovenskú televíziu treba zrušiť.
Patrím ku generácii odchovanej rakúskou a nemeckou verejnoprávnou televíziou. Bol som medzi tými čo presadzovali duálny systém verejnoprávnych a súkromných televízií aký funguje v Nemecku vo Veľkej Británii a do istej miery aj u našich susedov aj keď časť verejného mediálneho priestoru preberá internet a nastáva čas digitálnych médií. Verejný záujem je v najširšom zmysle slova zakotvený v Ústave Slovenskej republiky ako právo občanov na informácie a osobitne zákonom o slobodnom prístupe k informáciám ktorý je už pomaly desať rokov dobrým nástrojom na odhaľovanie korupcie. Právo na informácie má zásadný vplyv na budovaní slobodnej demokratickej spoločnosti na formovaní jej právnej politickej a sociálnej úrovne vzdelanosti a kultúry. V televízii má celkom konkrétne žánrové podoby v spravodajstve vo verejných diskusiách v publicistike.
Slovenská televízia mala za dvadsať rokov slušných aj celkom neslušných riaditeľov. Je len príznačné že najslušnejší z nich Peter Zeman padol v roku 1991 za obeť komplotu s Mečiarovým „cenzúrovaným“ prejavom od čias ktorého funguje u nás v politike lož ako pracovná metóda. Kus dobrej práce odviedol pri budovaní ekonomickej nezávislosti Slovenskej televízie Richard Rybníček aj keď som rozumel hlasu ľudí z kultúry ktorá je aj mojou kultúrou. Pre istotu a na porovnanie pripomínam však aj dnes relácie ako Pod lampou a Reportéri ktoré boli konkrétnym stelesnením toho že aj na Slovensku je možná verejnoprávna televízia.
Prečo som tak radikálne zmenil názor? Najjednoduchšou emocionálnou odpoveďou by bolo že som stratil dôveru v možnosť vnútornej premeny Slovenskej televízie. Budovu v Mlynskej doline straší od začiatku sluhovský duch. Slovenská televízia bola verným služobníkom komunistického režimu postavila sa proti novembru 1989 proti reformám proti vstupu Slovenskej republiky do NATO a EU a keď to nešlo inak poslúžila aj reformnejším politikom.
Sám som toho ducha tmy zažil v novembrový deň roka 1989 keď sme stáli v prázdnej tmavej budove kde nebol ani vrátnik a márne čakali na predstaviteľov komunistickej strany. Neprišli mali živočíšny strach boli zvyknutí vystupovať len sami tak ako neskôr mlel z obrazovky Vladimír Mečiar svoju mantru klamstiev a ako dnes chodí do Slovenskej televízie Robert Fico len sám alebo v sprievode prikyvovačov.
Druhá odpoveď je vecná. Slovenská televízia si neplní elementárnu povinnosť verejnej služby ktorá jej vyplýva z Ústavy. Stačí si pustiť jej spravodajstvo politické diskusie publicistiku. Stráca divákov upadá do bezvýznamnosti ale s ňou mizne aj verejný priestor kultúrnosti a kontroly moci.
Tretia odpoveď je ekonomická. Parlament v týchto dňoch rozhodol že Slovenská televízia bude mať od budúceho roka nárok na štátnu dotáciu. Účel a výšku podpory určí zmluva so štátom. Tým sa Slovenská televízia definitívne stáva vazalom politickej moci. Kruh od štátnej televízie k štátnej televízii sa uzavrel. Nedávna petičná akcia obnažila len to akým zlým nástrojom proti zástrčkovému zákonu je dotovanie zo štátneho rozpočtu. Dnes má Slovenská televízia zástrčkový zákon je štátnou televíziou a sýty je aj reklamný vlk súkromných televízií ktoré si delia sústo. Mŕtva je len verejnoprávna televízia.
Som presvedčený že treba otvoriť verejnú diskusiu ako v elektronických médiách zabezpečiť skutočné ústavné právo na informácie. Dávať Slovenskej televízii umelé dýchanie pokladám za cestu do pekla za naše peniaze a nevidím dôvod prečo by sme ju mali platiť. Pre to všetko som dospel k názoru že Slovenskú televíziu treba zrušiť.
Článok bol uverejnený v týždenníku .týždeň dňa 4. júla 2009.
