Po novembri 1989 sme boli v rokoch 1990 ? 1992 1992 ? 1998 1998 ? 2006 a 2006 ? ? svedkami zvláštneho kyvadlového pohybu. Za každým pokusom vytvoriť demokratický právny štát nasledoval opačný pohyb smerujúci k jeho rozvratu.
Nešlo o priamočiary pohyb pri ktorom sa vráti poriadok do pôvodného stavu. Každý rozvratný krok zasahuje totiž celý právny systém. A normálny stav po roku 1989 neexistoval. Vytvoriť právny štát si vyžadovalo zásadnú zmenu a vôľu. Chýbalo jedno i druhé. Víťazné hlásenia reformných politikov boli predčasné a z opozičných apokalyptikov zvestujúcich fiktívny súmrak právneho štátu sa stali vo vláde jeho skutoční rozvracači.
Zásadná premena právneho systému a súdnictva ostala nedovŕšená. Náš právny systém vyzerá ako prevrátená gramatika. V nej existujú pravidlá ktoré vytvárajú gramatický systém a v rámci nich výnimky ktoré „potvrdzujú pravidlá“. V našom právnom systéme sa však stávajú pravidlom výnimky. Pripomína to zápas dvoch zbrojárskych skupín z románu Julesa Verna Cesta na Mesiac. Zatiaľ čo jedna vyrába čoraz odolnejšie panciere proti delovým guliam druhá vyrába čoraz účinnejšie delové gule na ich zničenie. Naše dnešné skóre v tomto súboji je neutešené. Počúvame samé hlasy volajúcich v púšti po záchranných brzdách proti súčasnému plazivému rozvalu.
Tým nechcem povedať že neexistujú opačné prípady. Poznáme postoje kritických sudcov. Verejne sa hovorí o kauze Cervanová. Porušovanie základných občianskych práv v prípade Hedvigy Malinovej narazilo na verejnú nevôľu aj vďaka statočnému postoju učiteľov ošetrujúcich lekárov súdnych znalcov a jej obhajcu. Verejnosti neostali utajené postupy polície ktorá sa v prípadoch advokáta Ernesta Valka bieloruskej novinárky či mladých františkánov správala ako votrelec a nie ako ochranca občanov. Kauza pezinskej skládky scitlivela verejnosť natoľko že na ňu v poslednej inštancii museli reagovať aj najvyššie súdne orgány.
To všetko sú však výnimky ktoré by mali byť pravidlami. Pravidlom sa však čoraz častejšie stáva to čo by malo ostať výnimkou. Stačí spomenúť bezuzdné vyvlastňovanie vlastníkov pôdy s odôvodnením že to urýchli výstavbu diaľnic ktoré však bolo len zámienkou pre Ficov sľub že vybuduje diaľnicu z Košíc do Bratislavy do volieb v roku 2010. Dnes už vieme že nebude diaľnica ani pozemky.
Zmena výnimiek na pravidlá zasahuje dnes najvyššie orgány súdnej moci. Ochromuje spravodlivosť. V alarmujúcej miere sem patrí rozhodnutie Ústavného súdu v prípade Špeciálneho súdu ktoré podrýva jeho autoritu ako najvyššej inštancie ochrany ústavnosti. Nikto súdny totiž neuverí že rovnosť v právach a nezávislosť znamená platovú nivelizáciu – to by si museli znížiť platy ako prví siedmi sudcovia ktorí o tom rozhodli. Poznáme viaceré kroky Generálnej prokuratúry. V poslednom čase sa stávame v priamom prenose svedkami do neba volajúceho prípadu výnimky menom Harabin jeho bezostyšnej chúťky ovládnuť Najvyšší súd a cezeň celé súdnictvo. To už nie je len prípad kde sa výnimka stáva pravidlom ale príklad aziatskeho chápania práva v ktorom pravidlá nahrádza osobná moc.
Policajné vyšetrovacie orgány prokuratúra a súdy majú v demokratickom štáte ochraňovať občana zaručovať mu právnu istotu a bezpečnosť. Tam kde však práve ony podomieľajú právny systém dochádza k jeho rozvalu a záchranné brzdy sa stávajú neúčinné. Právny štát možno totiž vybudovať len súčinnosťou polície vyšetrovacích orgánov celého súdnictva od súdov po Generálnu prokuratúru Ústavný súd a Najvyšší súd až po politické elity a občiansku spoločnosť. Budovanie právneho štátu vyžaduje trvalý pevný neoblomný postoj ochrancov právneho štátu a nie účelové správanie podľa toho či sme pri moci alebo v opozícii. Právny štát možno vybudovať len vtedy keď sa výnimky nestanú pravidlami a pravidlá výnimkami. To je skutočná výzva.
Článok bol uverejnený v týždenníku .týždeň dňa 8. júna 2009.