Dlhé roky bol vo vrcholovej politike. Najskôr ako jeden z lídrov VPN potom ťahal DS aby napokon skončil v mimoparlamentnej OKS. Nikdy nepatril k veľkým rečníkom jeho vízie však významne formovali pravicovú politiku na Slovensku. Často mal pre svoje nekompromisné postoje konflikty nikdy však nestratil tvár. Aktuálne.sk poskytol rozhovor Peter Zajac.
Je 17 rokov po Novembri. Aký je váš základný pocit?
V istom zmysle sme sa veľkým oblúkom vrátili k základným problémom Novembra 1989. Je napríklad evidentné že politici sa začínajú na seba čoraz viac podobať.
V akom zmysle?
V množstve použitých floskúl a fráz. Keď si pozriete ich vystúpenia v elektronických médiách väčšina z nich opakuje naučené slogany. Z politiky sa začína vytrácať farba. Rovnako je zrejmé že ľudia začínajú opakovať isté vzorce sociálneho správania.
To znamená?
Znovu si delia svet na súkromnú a verejnú sféru. Záujem o občiansku spoločnosť je na veľmi nízkej úrovni.
Čím to je?
Dlhodobo sa asi nedá udržať akási občianska bdelosť voči udalostiam ktoré sa odohrávajú vo verejnom živote. Sčasti to vnímam aj ako prirodzené opotrebovanie étosu Novembra 1989 ktorý sa z politiky takmer vytratil.
Prečo?
Ľudia sa veľmi dlho zaoberali problémami ktoré sa dotýkali viac všeobecných problémov spoločnosti ako ich osobne. Dnes si hľadajú svoje miesto prispôsobujú sa prípadne sa snažia z existujúceho systému čo najviac vyťažiť. Problémom je však aj to že ľudia prestali politikom dôverovať.
Z akého dôvodu?
Je v tom návrat k dlhodobému historickému stereotypu ktorý nepochádza len z komunizmu. Ľudia sú presvedčení že politika je svinstvo a panské huncútstvo že politici klamú a podvádzajú. Myslia si že takto to jednoducho je a inak to ani nemôže byť.
Nesúvisí menší záujem o verejný život aj s tým že z najhoršieho sme jednoducho vonku?
Ľudia asi vedia aj keď si to každodenne neuvedomujú čo všetko sa dosiahlo. Zároveň im však začína vyhovovať že nemusia niesť osobnú zodpovednosť že politici sa o nich postarajú. Toto je aj hlavná príčina popularity Róberta Fica – nemusíte robiť nič len mi zverte svoje peniaze a ja vám ich prerozdelím. Ficovi pritom nahráva aj ďalší stereotyp ktorým je nevraživosť voči bohatým. Niečo im teda zoberie a rozdá chudobnejším tak aby neboli celkom nespokojní. V skutočnosti však ide len o odrobinky ktoré ich životy zásadne nezmenia.
Po voľbách sa dostali k moci dve strany ktoré sa spájajú s obdobím mečiarizmu – HZDS a SNS. Nikto však verejne neprotestoval. O čom to svedčí?
Ľudia boli predovšetkým dosť zaskočení že Fico išiel s týmito stranami do koalície. Pred voľbami totiž všetci – médiá politici aj analytici – hovorili že je to vylúčené pretože v Európe bude takáto vláda neprijateľná. Pritom bolo evidentné že práve táto kombinácia má k sebe najbližšie. Okrem toho neplatí že členstvo v EÚ je automaticky zárukou ochrany pred podobnými anomáliami. Pod lampou únie je totiž veľmi často tma. Nižšia miera citlivosti verejnosti sa prejavila aj v kauzách Hedvigy Malinovej a Ladislava Reháka.
Ako sa to prejavilo?
Je veľmi znepokojivé keď sa obete vydávajú za vinníkov a okradnutí za vydieračov. Hedviga bola s veľkou pravdepodobnosťou prepadnutá. Polícia zároveň nepoprela že podnikateľ Rehák bol okradnutý. Ľudia sa však pod vplyvom politických vyhlásení nepýtajú na to či ju zbili a jeho okradli ale na to či ona neklamala a on nevydieral. A médiá sa pýtajú málo a nedostatočne: Je to naozaj tak ako nám to táto vláda prezentuje? Nezáujem o verejné dianie je však rovnako dôsledkom slabosti súčasnej opozície.
Ako to spolu súvisí?
V rokoch 1994 – 1998 bola protimečiarovská opozícia istou nádejou. O koho sa dnes môžu ľudia oprieť? Dnešná opozícia vládla osem rokov pričom ukázala že sa mocensky správa podobne ako Mečiar. Aj ona predsa dosadzovala svojich ľudí do funkcií na všetkých úrovniach aj ona pestovala klientelizmus a korupciu.
Mikuláš Dzurinda a Ján Čarnogurský už dokonca zobrali na milosť aj samotného Mečiara. Zdá sa že 17 rokov po Novembri sa úplne stierajú akékoľvek rozdiely.
Ľudom neprekáža keď Dzurinda pred voľbami povie že na únos a vraždu nemožno zabudnúť a po voľbách už koná úplne opačne. Ešte ďalej však zašla SMK ktorá bola ochotná ísť do vlády s Ficom aj s Mečiarom. KDH zostalo posledné čo viedlo k tomu že jedna časť strany si začala klásť otázku prečo by mala zostať bokom. Do toho vstúpil Ján Čarnogurský s predstavou akéhosi nového pragmatizmu. Pri všetkom rešpekte ktorý voči nemu mám si však myslím že sa dopustil dvoch ilúzií.
To znamená?
Po prvé že moc ležala po voľbách na zemi. Nie je to pravda moc držal pevne v rukách Robert Fico a svojich koaličných partnerov si vyberal sám. Druhou ilúziou Jána Čarnogurského je predstava že Mečiar sa môže zmeniť. Je jednoducho nemorálne ísť do vlády s politikom ktorý je spájaný s brutálnym pošliapavaním základných práv. Ani pragmaticky nemožno očakávať že Mečiar zmení politické správanie.
Prečo?
Mečiar bude jednoducho vždy vydierať na dve strany. Fica Dzurindom a Dzurindu Ficom. Toto je vpísané v jeho politickom erbe.
KDH je poslednou relevantnou stranou ktorá v sebe nesie odkaz Novembra 1989. Čo by znamenalo pre slovenskú politiku keby v KDH zvíťazila Čarnogurského predstava o koalícii s Mečiarom?
V tejto chvíli to vyzerá tak že politici už verbálne zotreli akékoľvek rozdiely. Hodnotová politika je na Slovensku naozaj v defenzíve. Hodnoty sa však z politiky nevytratia nikdy. V konkrétnej situácii sa vždy ukáže kto je kto.
Jedna z vecí ktoré priniesol November 1989 je aj odhaľovanie praktík bývalej ŠtB. Celé to rozbehol Ján Langoš Ústav pamäti národa však zrejme obsadí niekto zo súčasnej koalície. Nie je to riziko?
Pokladám za priamu hrozbu že materiály ktoré sú mimoriadne citlivé sa môžu zneužívať. Pri tejto vládnej koalícii by som sa veľmi čudoval keby to tak nebolo. Z hľadiska dlhodobej hygieny spoločnosti je pritom absolútne nevyhnutné aby vedela spracovať to čo je v slovenskej histórii dobré ale aj to čo je zlé. V krajinách kde neprebehol proces zverejňovania materiálov ŠtB je vždy priestor pre vydieranie podvádzanie a podobne. Nie je však šťastné keď sa kladie absolútny dôraz na zoznamy spolupracovníkov ŠtB a nie na tých ktorí to celé riadili. Okrem toho je tu jeden neriešiteľný paradox ŠtB považujeme za zločineckú organizáciu. Údajom ktoré pochádzajú z jej jadra však absolútne dôverujeme.
Čo tým chcete povedať?
Že by sme mali začať skúmať najmä mechanizmy a techniky manipulácie zastierania a násilia ktoré používala ŠtB. Navyše to čo robila ŠtB utajene sa v komunistickej strane robilo otvorene. To znamená že každý kto tam vstúpil sa verejne stotožnil aj s jej tajnou politikou.
Čo považujete za najväčšie pozitívum respektíve negatívum Novembra 1989?
Veľkým pozitívom je že revolúcia dala ľuďom šancu žiť slobodne a správať sa zodpovedne. Za najväčšie negatívum naopak považujem to že ľudia sa za 17 rokov nenaučili správať slobodne a zodpovedne.
Marek Vagovič uverejnené na spravodajskom portáli aktuálne.sk dňa 18. novembra 2006.