Tí ktorí si prajú Nebo najlepšie slúžia Zemi. Tí ktorí milujú človeka menej než Boha činia pre človeka najviac.
C. S. Lewis
Rozštep medzi dušou a telom medzi prírodou a človekom ktorého sme svedkami v modernom svete dal vzniknúť novému druhu závislosti: som presvedčený že naša civilizácia upadla do závislosti na spotrebovávaní samotnej zeme.
Al Gore
Tak sme sa dozvedeli významnú novinku: Tím odborníkov pod kuratelou ctihodnej globálnej inštitúcie OSN nás opäť o kúsok priblížil k nezvratnému faktu totiž tentoraz je už na deväťdesiat percent isté že za globálne otepľovanie môže človek.
Na tomto zistení by nepochybne nebolo nič prekvapujúce keby sa diskutovalo aj o protiargumentoch tých vedeckých tímov ktoré sú skeptické nielen k podielu človeka (ľudského faktoru) na globálnom otepľovaní ale i k existencii problému globálneho otepľovania ako takého. Preto by sme sa mali začať pýtať: Je oprávnený dôvod na skepsu? Prečo by sa malo či nemalo v tomto smere preháňať? Aká je motivácia jednej či druhej strany? V čom je vlastne podstata sporu? Prečo je verejná mienka vo vzťahu k tomuto či už virtuálnemu alebo reálnemu problému nastavená jednostranne?
Dovolím si tvrdiť že kľúč k odpovediam na tieto otázky treba hľadať v optike nasmerovania k odpovedi na otázku nastolenú v úvode to jest či máme naozaj do činenia s vedeckým alebo ideologickým problémom.
Už samotný kontext vzniku ekologického hnutia resp. samotný fakt jeho spolitizovania je dôvodom keď už nie na ostražitosť tak minimálne na opatrnosť. Dal by sa vystopovať popri aktivitách prírodovedca Konrada Lorenza hlavne v neomarxistických snahách o hľadanie novej agendy (po tom čo sa pôvodný marxizmus fatálne zdiskreditoval pozn. aut.). A práve evidentné ideové zakotvenie hlásateľov apokalyptických vízií o ekologickej neudržateľnosti súčasného stavu typu bývalého amerického viceprezidenta Ala Gora či nekorunovaného guru politicky konštituovaného zeleného hnutia – exministra zahraničných vecí SRN Joschku Fischera (čo sú mená ktoré myslím nie je širšej verejnosti potrebné bližšie predstavovať pozn. aut.) v tomto kontexte aspoň autora tohto článku podnietili ešte k väčšiemu dôrazu na seriózny prístup k skúmanej problematike. Napriek tomu čo bolo uvedené v prechádzajúcich riadkoch uznávam že predsa len môžu ešte stále existovať pochybnosti o ideovej či dokonca politickej objednávke z opačnej strany a môžu vznikať podozrenia v zmysle snáh skeptikov o nepoctivý ba až konšpiračný prístup k danej problematike. Zosumarizujme si preto získané poznatky ktoré máme k dispozícii.
Ako sa ukazuje fakty hovoria jasnou rečou. Nie je jednoznačne exaktne preukázané či globálne otepľovanie vôbec existuje a už vôbec neexistuje nespochybniteľný dôkaz o ľudskom vplyve na tento proces (Koniec koncov prečo by sa potom používala percentuálna pravdepodobnosť ako spôsob argumentácie? pozn. aut.). A až tieto skutočnosti sú dôvodom na naozajstnú ostražitosť. Nakoľko takýto prístup k problému vytvára situáciu starú ako ľudstvo samo. Totiž snahu o zbožštenie prírody vo forme akéhosi panteistického pseudonáboženstva a to z vyslovene intelektuálne nepoctivých pozícií ktoré môžeme vypozorovať u aktérov tohto procesu. Teda presne v duchu protikresťansky zameraných tendencií k návratu k prírode tak ako ho môžeme identifikovať už v odkaze duchovného otca francúzskej revolúcie Jeana Jacquesa Rousseaua. A práve takéto zbožštenie prírody nás potom privádza na stopu ktorá môže v konečnom dôsledku viesť až k identifikácii podstaty ekoextrémistických snáh o vymazanie človeka z povrchu zemského prostredníctvom ekoteroristických prostriedkov alebo k realizácii „návratu k prírode“ na princípe sociálneho inžinierstva tak ako ho uskutočňovali Pol Pot či Mao.
Ale poďme pekne po poriadku. Ukázali sme si extrémne prejavy a ich možné dôsledky. Či už ide o ekoextrémistický prístup k človeku vychádzajúc pri tom z princípov tzv. hlbinnej ekológie ktorý má za cieľ vymazanie ľudstva za účelom záchrany ostatných foriem života na Zemi alebo už spomínanú polpotovsko – maoistickú formu utopistického sociálneho inžinierstva s ich všeobecne známymi hrozivými konzekvenciami.
Problém je ale treba chápať širšie. Pretože nielen extrémne formy tohto spôsobu myslenia ktorý by som si dovolil označiť ako ekologizmus (enviromentalizmus) nás nasmerovávajú ku chápaniu prevažujúceho prístupu k danej tematike ako ideologicky motivovanej snahe o presadzovanie vlastnej agendy za každú cenu. Ale nepochybne existujú i mäkšie formy na princípe elitársko –byrokratického sociálneho inžinierstva ktoré samozrejme nie sú o nič menej nebezpečné. Ba svojím spôsobom sú ešte nebezpečnejšie nakoľko sú široko akceptované verejnou mienkou. Ich podstata spočíva v práve už naznačenej jednostrannosti prístupov ku skúmanej problematike a z toho vyplývajúcej akceptácii rôznych regulácií smerníc dekrétov či deklarácii a to na globálnej alebo aspoň regionálnej úrovni. Ako najtypickejší príklad by som uviedol nekritický postoj k tzv. Kjótskemu protokolu a ostrakizáciu jeho odporcov bez možnosti diskusie o alternatívnych riešeniach a to dokonca s dopadom na kvalitu medzinárodných vzťahov.
Otázka teraz znie: Akým spôsobom sa s týmto problémom vysporiadať? Ukázali sme si že i dobrými úmyslami motivovaná snaha o ochranu životného prostredia môže viesť k jej ideologizácii a teda zneužívaniu legitímnej agendy na ideologické či politické ciele. Prečo je to tak? Samotný problém ideologizácie totiž súvisí s už tradičným problémom všetkých utópií teda s dláždením „cesty do pekla“ dobrými úmyslami. A ako vieme utopistický spôsob myslenia s už naznačeným odklonom od Boha k rôznym formám svetských (sekulárnych) pseudonáboženstiev sú popri reálnej existencii revolučných aktivistov „fenomény“ ktoré stoja na začiatku každého totalitarizmu.
Práve existencia ekologického aktivizmu ma preto v tejto súvislosti najviac znepokojuje. Aj keď si nie som celkom istý či plameň v očiach aktivistov hnutia Greenpeace priväzujúcich sa reťazami na jadrové elektrárne je totožný s podobným úkazom v prípade pouličných „mierových“ aktivistov bojujúcich za jednostranné odzbrojenie Západu počas studenej vojny alebo dokonca s porovnateľným dojmom na mňa pôsobiacimi plamennými pohľadmi revolučných budovateľov „gottwaldovských krajších zajtrajškov“ (ktoré moja „generácia“ našťastie pozná len z dokumentárnych filmov čí archívnych záberov z päťdesiatych rokov pozn. aut.) alebo ide o „nových bláznov“. Nakoľko plameň v očiach revolučných aktivistov nie a nie vyhasnúť domnievam sa že sa nejedná o paranoju ani necitlivosť k životnému prostrediu ale je to naozaj reálny dôvod na znepokojenie.
Zhrnutie: Vo svojom článku som sa pokúsil preskúmať vzťah vedeckej obce politických špičiek či koniec koncov verejnej mienky ako takej ku problematike globálneho otepľovania. Nakoľko na práve zverejnené výsledky výskumu v súvislosti s existenciou potencionálneho vplyvu človeka na globálne otepľovanie boli podľa môjho názoru príliš jednostranné reakcie. Tento fakt ma potom podnietil k tomu aby som analyzoval príčiny tohto stavu a pokúsil sa zistiť či ide o naozaj vedecký alebo ideologický problém. Dovolím si tvrdiť že analýza problému jasne ukazuje na evidentnú tendenciu k ideologizácii celého problému na úkor vedeckej argumentácie a dokonca čo je úplne najhoršie existuje podozrenie z účelovej politizácie. Nemusel by to byť až taký znepokojujúci fakt keby neexistovala skupina faktorov ktorá poukazuje na zatiaľ latentné nebezpečenstvo existencie totalitaristických fenoménov nabaľujúcich sa na túto problematiku. Alternatívne riešenie by som videl v odideologizovaní a odpolitizovaní samotnej problematiky v prospech poctivého vedeckého prístupu a v zmysle pre proporcionalitu pri pomenúvaní potencionálnych hrozieb ktoré ako sa ukázalo napríklad v súvislosti s neúspešnými prognózamj o vyčerpateľnosti energetických zdrojov z dielne tzv. Rímskeho klubu (zo začiatku sedemdesiatych rokov dvadsiateho storočia pozn. aut.) sú vždy z hľadiska riešiteľnosti existujúcich problémov efektívnejšie a imúnnejšie voči utopistickým či dokonca totalitaristickým tendenciám ako elitárskou „pýchou rozumu“ a nedostatkom pokory deformované apokalyptické vízie spupných elít (opäť paralela s francúzskou revolúciou a odklonom od Boha pozn. aut.).
Článok bol publikovaný v dvojmesačníku Don Quichotte.
