V dôsledku rozloženia síl po septembrových parlamentných voľbách a agendy víťazných subjektov sa momentálne Slovensko nachádza v štádiu prointegračnej eufórie problém je ale v tom že seriózna a poctivá diskusia zameraná na integračnú problematiku vlastne ešte nezačala snáď len s výnimkou „etickej deklarácie“ ale i v tomto prípade sa jedná o onú povestnú výnimku potvrdzujúcu pravidlo.
Preto by som sa rád pokúsil nájsť odpoveď na otázku či Európska únia je alebo nie je „historický omyl“. Keď sa mi to má podariť musím dokázať analyzovanú problematiku zasadiť do relevantného metodologického rámca t.j. do rámca reflektujúceho nie len časovú (vertikálnu) a priestorovú(horizontálnu) os ale i normatívno-ontologickú (hodnotovú) dimenziu skúmaného tematického celku. Štruktúru som si zvolil vo forme rozčlenenia do nasledovných častí:
Genéza étosu západnej civilizácie s predpokladaným vygenerovaním jej hodnotového systému i inštitucionálneho rámca resp. vymedzenie jej geopriestoru.
Pokus o otestovanie kompatibility hodnotového systému i inštitucionálneho rámca západnej civilizácie i EÚ a tým v konečnom i samotnej legitimity EÚ formou komparácie.
Sumarizácia rezultátov a načrtnutie východiskovej pozície pre formulovanie záverečného stanoviska so zdôraznením postavenia Slovenska v danom kontexte.
Záverečné resumé.
Hodnotový systém a inštitucionálny rámec západnej civilizácie a ich korene.
Vznik západnej civilizácie za zvykne datovať do obdobia keď sa tzv. kozmologická jednota chápania ľudskej prirodzenosti (t.j. jednota jej imanentnej a transcendentnej dimenzie resp. jednota vo vzťahu človeka a univerza.) ocitla v troskách. Čo tomu predchádzalo?
Život v kruhovom cykle v súlade s rytmami prírody a bohom- kráľom ako existoval v starovekých teokratických ríšach (napríklad v starom Egypte faraónov a pyramíd) bol nahradený životom v permanentnej vnútornej tenzii medzi imanentnou a transcendentnou zložkou ľudskej prirodzenosti pri čom rezultátom tohto pnutia bol vznik východiskového bodu pre uvedomenie si ľudskej osobnosti a slobodnej vôle. Aj keď z nemennej podstaty ľudskej prirodzenosti nutne vyplýva že táto tendencia existovala vždy i keď v latentnej podobe až proroci Judey a Izraela (prostredníctvom zmluvy medzi vyvoleným národom a Bohom – b´rith´) resp .helénski filozofi (oddelením Mýtu a Loga a sformulovaním princípov antickej polis) jej umožnili uzrieť svetlo sveta. Tým sa podľa môjho názoru postavili základné piliere toho čo dnes chápeme pod pojmom západná (kresťansko-judaistická euroatlantická) civilizácia.
Zároveň je ale treba zdôrazniť že ešte stále išlo len o protofázu v kontexte vnútro civilizačného vývoja. Vyvrcholením seba identifikácie Západu ako kultúrno-civilizačného celku bola nepochybne éra dominancie západnokresťanského chápania a reflektovania ľudskej osobnosti reprezentovanej primárne učením sv. Tomáša Akvinského ktorému sa podarilo nadviazať na Aristotelov odkaz v zmysle zasadenia étosu prirodzenej spravodlivosti do kresťanského kontextu. Samozrejme nemôžme pri tom zabudnúť ani na obdobie cicerónskeho prirodzenoprávneho republikanizmu. Problém nastáva až z nástupom Nicola Machiavelliho na politickú i filozofickú scénu v kontexte renesančného a už i modernistického videnia sveta ktorého politickú filozofiu zvykneme chápať pod pojmom pozitivistický redukcionizmus resp. machiavellizmus.
Čo sa vlastne stalo ? Koreň problému spočíva v tom že základná otázka politickej filozofie už nie je formulovaná v zmysle „Aké má byť najlepšie usporiadanie spoločnosti?“ ale „Kto má vládnuť?“. To znamená nie len dominanciu pozitivistického videnia sveta ale i nástup hodnotovej neutrality. Viera v autoritu prirodzeného zákona a absolútnej pravdy je otrasená a pozitivistické tendencie so sebou prinášajú turbulencie vo forme rôznych typov sociálneho inžinierstva. Mám na mysli predovšetkým jakobínsky teror ako logický dôsledok francúzskej revolúcie cromwellovský radikálny republikanizmus romantický nacionalizmus rokov meruôsmych a v konečnom dôsledku i totalitarizmy dvadsiateho storočia (fašizmus nacizmus komunizmus) ktoré sú ťažko prekonateľným vrcholom týchto tendencií. To samozrejme neznamená že by protototalitárne tendencie neexistovali už pred Machiavellim ale neboli dominantné. Napriek tomu sa domnievam že ich nemôžme obísť. Ide predovšetkým o nominalizmus Williama z Ockhamu ktorý popieral existenciu transcendentálnych univerzálií už v štrnástom storočí vytvoriac tak predpoklady pre indiferentné chápanie slobody a z toho vyplývajúce konzekvencie a gnosticizmus Joachima de Fiore vytvorivší živnú pôdu pre hnutia usilujúce sa o tzv. imanentizáciu kresťanského eschaton t.j. hnutia inherentne utopisticko-redukcionistické oslabujúce prirodzenoprávnu dimenziu ľudskej prirodzenosti v prospech utopistických pokušení a marginalizácie transcendentnej sankcie (napr. puritanizmus socializmus fašizmus komunizmus).
Napriek tomu že s dôsledkami pozitivistických tendencií zápasíme dodnes dovolím si tvrdiť že étos západnej civilizácie sa nepodarilo transformovať. Prečo je to tak? Totiž ani turbulencie ktoré so sebou priniesol moderný vek nemohli zmeniť inherentne nemennú podstatu ľudskej prirodzenosti. Priniesli so sebou ale dichotómiu v zmysle angloamericko – kontinentálneho hodnotového pnutia vytvoriac tak tenziu vo vnútri samotnej západnej civilizácie podstatu tejto tenzie a jej vplyvu na súčasnú podobu hodnotového systému západnej civilizácie sa pokúsim načrtnúť na nasledujúcich riadkoch.
Je pravda že cromwellovský republikanizmus bol inherentne gnostický a teda utopistický ale na rozdiel od jakobinizmu sa ho podarilo transformovať prostredníctvom lockovského chápania prirodzeného zákona v tzv. Slávnej revolúcii (1688) t.j. reštaurácie monarchie v prirodzenoprávnej parlamentno-konštitučnej podobe čím sa vytvoril základný pilier angloamerického hodnotového subsystému. Naň potom nadväzuje étos americkej Deklarácie nezávislosti (1776) v duchu lockovsko – montesquieuovsko – federalistického ponímania prirodzeného zákona evidentne inšpirovaného cicerónskym étosom. Čiže angloamerický subsystém primeraným spôsobom reflektuje prirodzenoprávny étos na rozdiel od kontinentálneho subsystému ktorý sa uberá v duchu jakobínskeho odkazu a pozitivistickej tradície (hegeliánsky historický determinizmus a romantický nacionalizmus devätnásteho storočia resp. nemecký nacizmus a taliansky fašizmus v dvadsiatom storočí) aj keď i v angloamerickom subsystéme vždy existovali pozitivistické spodné prúdy či už vo forme utilitarizmu amerického pragmatizmu resp. postmoderného relativizmu prirodzenoprávny étos zostal relevantný. Keď si to zhrnieme nutne musíme dospieť k záveru že ak má byť zachovaný étos západnej civilizácie či dokonca západná civilizácia ako celok musí predovšetkým kontinentálny hodnotový subsystém prejsť reidentifikáciou v zmysle renesancie autority prirodzeného zákona a absolútnej pravdy. Ako navrhované riešenie sa pri tom ponúka zjednotenie hodnotového systému západnej civilizácie na kontinentálno – tomistickom (v duchu odkazu sv. Tomáša Akvinského) a angloamerickom ponímaní prirodzeného zákona pri čom zjednocujúcim elementom by bolo západné kresťanstvo a ona tenzia by sa dostala do udržateľných medzí.
Čiže hodnotový systém západnej civilizácie sa dá definovať ako systém nekozmologický ľudskú osobnosť i slobodnú vôľu rešpektujúci a autoritu prirodzeného zákona i absolútnej pravdy preferujúci v permanentnej tenzii medzi angloamerickým a kontinentálnym subsystémom existujúci vychádzajúc pri tom z anticko – kresťansko -judaistických koreňov . Pri tejto príležitosti by som rád zdôraznil že práve jedinečnosť jej hodnotového systému stavia západnú civilizáciu na piedestál v kontexte doposiaľ zaznamenaných dejín a to i napriek identifikovaným slabinám tie práve naopak legitimizujú jej obranyhodnosť.“ Definícia inštitucionálneho rámca potom integrálne nadväzuje na legitimizovaný hodnotový systém v kontexte severoatlantického geopriestoru s prihliadnutím na špecifické postavenie štátu Izrael s tým že hodnotový systém je treba chápať ako inštitucionálny subsystém vychádzajúc z premisy o identite hodnôt a neformálnych inštitúcii .Na inštitucionálny rámec má potom rozhodujúci vplyv práve ona angloamericko – kontinentálna tenzia ako tenzia dvoch hodnotových subsystémov z ktorých angloamerický (ďalej len A) je viac ovplyvnený prirodzenoprávnou tradíciou a kontinentálny (ďalej len K) ovplyvnený viac pozitivistickými tendenciami.
Východiskovou bázou pre jeho zadefinovanie je potom hayekovsko – misesovská (metodologicko – ontologicko – antropologická) dichotómia human action (A) – human design (K). Pri čom princíp human action reprezentuje spoločnosť fungujúcu skôr na princípe ľudskej spontánnosti generujúcu nomokraciu (vláda spontánne vytvorených abstraktných pravidiel) katallaxiu (spontánne vytvorený ekonomický poriadok) a pluralistický model usporiadania spoločnosti (deľba moci) a human design skôr na princípe vedomého ľudského zámeru t.j. teleokracie (vláde účelov) pozitivisticko-utopistického racionalistického konštruktivizmu a korporativistického modelu usporiadania spoločnosti (koncentrácia a centralizácia moci). V ekonomickej sfére sa ono pnutie prejavuje väčším dôrazom na ekonomickú slobodu (A) v kontradikcii k ekonomickému intervencionizmu (K) v právnej oblasti existuje evidentné pnutie zvykové právo(A) – právny pozitivizmus (K). Hodnotová dimenzia je obzvlášť akcentovaná vo sfére medzinárodných vzťahov kde sa ona vnútorná prirodzenoprávno – pozitivistická tenzia transformuje do vzťahu aktivizmus (idealizmus) (A) – realpolitika (K).
Analýza inštitucionálnej štruktúry západnej civilizácie potom v konečnom dôsledku rezultuje vymedzenie inštitucionálneho rámca v zmysle:
Legitimity vychádzajúcej primárne z prirodzenoprávnej tradície – normatívna rovina (zahraničnopolitický idealizmus metafyzické chápanie dobra autorita absolútnej pravdy resp. prirodzeného zákona) a princípu human action – metodologicko- ontologicko- antropologická rovina (nomokracia katallaxia pluralistický princíp deľby moci)
Západná civilizácia a Európska únia.
Inštitucionálny rámec a hodnotový systém západnej civilizácie už poznáme. Teraz bude potrebné zadefinovať inštitucionálny rámec a hodnotový systém Európskej únie (ďalej len EÚ) a prostredníctvom ich komparácie otestovať kompatibilitu a legitimitu EÚ vzhľadom k jej zakotvenosti v západnom geopriestore.
EÚ je teritoriálne kompatibilná so západnokresťanským geopriestorom nakoľko jedinou výnimkou potvrdzujúcou pravidlo je východnokresťanské Grécko a to i napriek svojej helenistickej tradícii t. j. je kompatibilná so západným hodnotovým systémom ako celkom. Problém nastáva až v momente keď otestujeme EÚ vo vzťahu ku tenzii existujúcej vo vnútri systému teda ku obom hodnotovým subsystémom. Dospejeme totiž k záveru že jediným členským štátom EÚ zo subsystému (A) je Veľká Británia a preto zohráva kľúčovú úlohu nie len v zmysle udržateľnosti západného hodnotového systému ale i legitimity EÚ ako celku. Práve preto že za zdroj legitimity EÚ považujeme kompatibilitu so západným hodnotovým hodnotovým systémom i inštitucionálnym rámcom. Čiže hodnotový systém EÚ je síce kompatibilný so západným hodnotovým systémom ale jeho kompatibilita je oslabená dominanciou subsystému (K).
Čo sa týka kompatibility inštitucionálneho rámca tam je situácia obdobná dominantné postavenie subsystému (K) generuje tendencie k princípu human design čiže ku teleokracii utopisticko-pozitivistickému racionalistickému konštruktivizmu a korporativistickému modelu v metodologicko – ontologicko – antropologickej rovine (ekonomický intervencionizmus právny pozivizmus koncentrácia a centralizácia moci) a k pozitivistickému redukcionizmu v normatívnej rovine t. j. ku realpolitike v medzinárodných vzťahoch hodnotovému relativizmu a machiavelistického chápania politiky.
Dovolím si tvrdiť že komparatívna analýza kompatibility hodnotového systému resp. inštitucionálneho rámca EÚ a západnej civilizácie vygenerovala rezultát v zmysle ich nekompatibility.
Európska integrácia Európska únia západná civilizácia a Slovensko.
Prečo je to tak? Európska únia ako inštitúcia vznikla v poslednej tzv. maastrichtskej fáze európskeho integračného procesu ktorá je na rozdiel od predmaastrichtského obdobia inherentne pozitivistická (Európska sociálna charta EURO antiamerikanizmus). Ideály duchovných otcov povojnového usporiadania Európy (Churchill Adenauer Schuman.. ) vychádzajúce z chápania integrácie v prirodzenoprávnom slova zmysle sa tak dostali do úzadia. Nakoľko pôvodné integračné inštitúcie či už ekonomické (Montánna únia EHS EZUO či EZVO) alebo bezpečnostné (NATO) kreované v tomto duchu spĺňajúc kritéria kompatibility dokázali vytvoriť bázu pre legitimitu európskeho integračného procesu si dovolím tvrdiť že obnovenie legitimity európskej integrácie je podmienené návratom k pôvodným ideálom. V tomto kontexte zohráva primárnu úlohu Severoatlantická aliancia (NATO) nakoľko práve NATO je zhmotnením étosu západnej civilizácie okrem iného i v dôsledku členstva USA v Aliancii a z toho rezultujúceho posilnenia subsystému (A). V rovine praktickej politiky to pochopiteľne predpokladá zosilnenie akcentu na transatlantickú dimenziu európskej integrácie aktuálne predovšetkým vo forme marginalizácie projektu Spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky EÚ a reformu inštitucionálnej bázy v prirodzenoprávnom slova zmysle či už metodologicko – ontologicko – antorpologickej alebo normatívnej rovine.
Za kľúčovú v kontexte analyzovanej problematiky považujem reflexiu slovenskej skúsenosti a načrtnutie životaschopnej perspektívy pre Slovensko. Slovensko podobne ako ostatné postkomunistické uchádzačské krajiny sa v kontexte integračného procesu ocitlo v pozícii „doháňania zameškaného“ čo je pozícia zjavne nevýhodná generujúca tendencie potláčajúce kritickú reflexiu marginalizujúc tým spätnú väzbu. Práve preto sa integračná diskusia nachádza v počiatočnej fáze to ale neznamená že nie je možné sformulovať konzistentnú alternatívu. Domnievam sa že slovenská politická reprezentácia by sa mala orientovať na posilnenie už reflektovaného transatlantického piliera v súčinností s ostatnými členmi V4 a obhajobu národných záujmov vo vzťahu k evidentne neperspektívnej EÚ čím by sa Slovensko v konečnom dôsledku zaslúžilo o posilnenie nie len euroatlantickej spolupráce ale i západnej civilizácie ako celku.
Namiesto záveru.
Na základe reflektovaných poznatkov si na v úvode položenú otázku dovolím formulovať odpovedˇ nasledovným spôsobom. Ukazuje sa že Európska únia ako logický dôsledok maastrichtského procesu je naozaj „historický omyl“ pokiaľ historický proces chápeme v zmysle tocquevillovskom t. j. ako súhrn individuálnych prejavov slobodnej vôle a náhodných vplyvov čiže nie v hegeliánskom historicko – determiministickom slova zmysle ako ho zrejme chápu apologéti európskeho federalizmu nezapochybujúc ani na chvíľu o tom že história im musí dať vždy za pravdu. Prečo je to tak? Domnievam sa že dôvody oprávňujúce ma k takémuto rezultátu sú nasledovné:
Inherentne pozitivistický charakter samotnej inštitúcie z neho vyplývajúce preferovanie princípu human design a historická skúsenosť so životaschopnosťou inštitúcii kreovaných na tomto princípe.
Východiská pre Slovensko by som potom videl v už načrtnutej rovine alebo v odmietnutí vstupu pri čom obe považujem za rovnocenné nakoľko zánik samotnej EÚ považujem za reálny a prípadné povstupové turbulencie taktiež.
Článok bol publikovaný v dvojmesačníku Don Quichotte dňa 3. augusta 2006.
