Idey majú svoje dôsledky.
Richard Weaver
Keď sa v dôsledku štátnych zásahov vzdelávanie dostáva pod kontrolu byrokracie ide cez palubu samotná idea kvality vzdelania cieľom sa nestáva rozvíjanie ducha človeka ale jeho prispôsobenie sa priemeru masovej mentality.
Frank S. Meyer
Moja reflexia vzdelávacieho systému nechce byť nejakou komplexnou kritikou ale skôr podnetom na zamyslenie ako by sa mohol prístup ku vzdelávaniu (vzdelaniu) zlepšiť v zmysle odtabuizovania niektorých podľa môjho názoru možných prístupov. Nakoľko diskusia o tejto problematike mi i v kruhoch „najviac“ proreformných pripadá predsa len ešte stále dosť povrchná.
Koreň problému je podľa môjho názoru v tom že filozofiou reformátorov (za ktorých považujem skupinu okolo exministra školstva Martina Fronca s jeho prepojením na Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika ale potencionálne i niektoré ďalšie osobnosti napr. bývalého rektora UK Ferdinanda Devínskeho s jeho projektom A R R A) je síce obsahová reforma ale dostatočne sa nediskutuje o „obsahu“ samotnej obsahovej reformy až má človek taký pocit vyprázdnenosti ako pri „šermovaní“ s pojmami typu „znalostná ekonomika“. Myslím si že práve tomu t. j. obsahovej vyprázdnenosti by sa reformátori mali za každú cenu vyhnúť.
Ako k tomu dospieť? Domnievam sa že by bolo vhodné reflektovať niektoré skúsenosti z minulosti ktorými sa je možné inšpirovať. Skôr než sa o to pokúsime rád by som zdôraznil že treba jasne povedať obsah čoho by sa malo meniť a kam by samotná zmena mala smerovať. Moja východisková pozícia je nasledovná. Samotná zmena obsahu vzdelávacieho procesu sa týka predovšetkým humanitných (spoločenskovedných filozofických) disciplín pokiaľ chápeme celý proces užšie (exaktné poznatky sa samozrejme vyvíjajú a preto z pochopiteľných dôvodov nemôžu podliehať koniec koncov predsa len subjektívne orientovaným zmenám v prístupe k nim samotným pozn. aut.). Pokiaľ ale chápeme celý proces v širšom kontexte a to by mala byť alfa a omega reformných ambícií tak predmetom reformy by nemala byť len zmena obsahu vzdelávania ale i systémová zmena v prístupe subjektov vzdelávacieho procesu teda učiteľov a študentov (žiakov) ku filozofii vzdelávania (resp. vzdelania) a to predpokladá v nezanedbateľnom počte prípadov absolútny obrat o sto osemdesiat stupňov.
Skúsme sa teraz pozrieť do minulosti. V minulosti nepochybne existovali obdobia keď vzdelanie bolo hodnotou bolo samo o sebe a šírenie vzdelanosti bolo chápané ako vznešený ideál. Jedná sa samozrejme napríklad o obdobie scholastiky a myslím že i dnes je možné sa týmto obdobím inšpirovať. Ako to však súvisí s obsahovou reformou? Mohlo by sa zdať že v modernom veku je takýto prístup ku vzdelaniu irelevantný. Ja si to však celkom nemyslím. Naopak domnievam sa že niekde sa stala chyba .Preto sa musíme pokúsiť o identifikovanie podstaty problému súvisiaceho s krízou vzdelávacieho systému a koniec koncov i vzdelanosti ako takej. Nemyslím si že by sme sa mali upínať len k časovej rovine ktorá nás prinajmenšom latentne nasmeruváva na nástup modernity. Skôr by som kládol dôraz na analýzu samotného obsahu vzdelávacieho procesu a prístupu ktorý je dominujúci. Ide totiž o to že i v humanitných vedách sa vzdelávací proces stal pod vplyvom rôznych sebadeštruktívnych tendencií skôr účelom než cieľom o sebe. Čiže či už sa nám to páči alebo nie prevažuje snaha o „užitočnosť“ nad snahou o relevantný obsah vzdelávacieho procesu. A čo je asi najdôležitejšie údajnú teologickú alebo keď chcete „reakcionársko tmársku“ indoktrináciu nahradila indoktrinácia skutočná či už otvorene propagandistická alebo aktuálne politicky korektná kde akýkoľvek náznak
slobodného bádania je nemilosrdne ostrakizovaný.
Čo sa týka dôsledkov pre podstatu vzdelania t. j. získavania spôsobu myslenia vedúceho ku formovaniu slobodne mysliacej pravdu hľadajúcej a k cnosti nasmerovanej osobnosti je tento utilitaristický prístup nie len sebadeštruktívny ale dokonca samovražedný. Je to tak preto lebo vzdelávací proces sa bohužiaľ odtrhol od svojich vlastných kultúrno civilizačných koreňov. A čo je najhoršie stal sa rukojemníkom v kultúrno civilizačnej vojne ideí t. j. vo vojne kde sa „bojuje“ nie len o pravdu aj keď o tú predovšetkým ale i o prežitie civilizácie a hodnotového systému ktorý postavil pravdu na piedestál.
Akokoľvek sa môže zdať že zameranie sa na obsah je v tomto prípade príliš preferované nie je tomu tak. Formálna stránka je rovnako dôležitá a nie je ju možné od obsahovej roviny oddeľovať. O to viac keď je evidentné že tie isté tendencie ktoré viedli ku obsahovej kríze prinášajú nevyhnutne so sebou i problémy vo formálnej rovine. Napríklad zmena vzťahu vzdelanie – subjekt vzdelávania z cieľa o sebe na užitočnosť (pragmatizmus účelovosť) priniesla so sebou o. i. i fatálne sprievodné javy ako študentský radikalizmus podnietený nie ani tak utopistickým romantickým „idealizmom“ ako skôr snahou o získanie zamestnania v štátnych službách a z toho vyplývajúcu doživotnú „istotu“ (nemecké mládežnícke hnutie a šesťdesiate roky pozn. aut.).
Otázka znie: Ako von zo začarovaného kruhu? Myslím si že odpoveď na ňu spočíva v už naznačenej inšpirácií pre potencionálnych reformátorov orientovanej na skutočnú obsahovú reformu s jej zameraním na obnovenie vzťahu ku vzdelaniu ako cieľa o sebe a šírenia vzdelanosti ako vznešeného ideálu. To predpokladá odklon od prevažujúceho prístupu ku vzdelávaciemu systému (vzdelaniu) ako bezobsažnému ale užitočnému „produktu“ ktorý umožňuje zneužívanie vzdelávacieho systému ako nástroja kultúrnej ideovej a propagandistickej vojny proti vlastnej civilizácií a jej hodnotovému systému. Snáď toto by mohlo byť najlepšou motiváciou pre tých učiteľov a študentov ktorí sú frustrovaní nie len z prevládajúceho prístupu k obsahovej stránke ale aj z prebyrokratizovanosti falošného rovnostárstva a z na etatisticko – kolektivistických princípoch postavených vzdelávacích prístupoch ktoré vyhovujú predovšetkým ľavicovému mienkotvornénu establishmentu a nie študentom či učiteľom.
P. S.: Čo si o tom myslí Roger Scruton?
Poradenská firma ktorú som založil má štyridsať zamestnancov v šiestich rôznych krajinách. Jej činnosť je značne chúlostivá – patrí k nej jednanie s politikmi vysokými štátnymi úradníkmi zástupcami masovokomunikačných prostriedkov a ďalšími tvorcami verejnej mienky. Najpodstatnejším objavom ktorý som uskutočnil hneď v prvopočiatkoch tohto podniku bolo zistenie že absolvent „obchodných štúdií“ je práve tým človekom ktorý by nebol nikdy „použiteľný“. Taký človek totiž premárnil najlepšie roky života získavaním vedomostí ktoré – práve vďaka ich statusu ako „užitočných znalostí“ – sú v reálnom svete úplne neužitočné.
Článok bol publikovaný v dvojmesačníku Don Quichotte dňa 5. septembra 2006.
