Keď sa mi dostala do rúk úvaha Daniela Lipšica o treste smrti zistil som že mám k tej téme také vnútorné výhrady že sa mi ani nechcelo do jej čítania. Priznám sa že sa mi trest smrti presnejšie akt popravy z hĺbky duše hnusí.
Ale poctivo som sa pokúsil prečítať si ten text (viac tu) s otvorenou mysľou lebo viem že je to jedna z najhorúcejších tém v debatách medzi konzervatívcami a ľavicou v Amerike a že jej vytesnenie z diskusií v Európe nemožno interpretovať ako definitívnu historickú bodku. Na to je európska história príliš kľukatá. Úvaha Daniela Lipšica nie je niečo čo možno bez zaváhania hodiť cez plece nie je povrchná a nie je bez argumentačnej presvedčivosti. Ani ja som si nikdy nemyslel že zrušenie trestu smrti je konečným naplnením príkazu Desatora. Nemyslel si to koniec koncov ani Mojžiš ktorý to Desatoro z hory priniesol. A multifaktorové výskumy využívajúce štatistickú regresnú analýzu tiež nemožno hodiť cez palubu ako irelevantné. A nie je pre mňa ako pre psychológa prekvapením ani absurdný a nepochopiteľný svet zla s ktorým sa musia občas stretávať sudcovia a vyšetrovatelia vo svojej praxi – psychológovia nemávajú v tomto ohľade ilúzie. Ale stále pociťujem to „ale“ a myslím že ho viem zdôvodniť i keď v tomto okamihu nemám k dispozícii nijaké analogické štúdie s opačným výsledkom ako tie ktoré citoval Daniel Lipšic.
Najprv však krátka polemická poznámka k argumentácii v Lipšicovom texte: V odseku o účele trestu smrti píše: „Výskumy taktiež prišli k záveru že akékoľvek prísne alternatívne tresty (napríklad doživotné väzenie) nemajú odstrašujúci účinok.“ A o pár riadkov nižšie zasa toto: „Pokles počtu násilných trestných činov od roku 2002 do roku 2007 o 36 % a počtu vrážd v tomto období dokonca o 39 % potvrdzujú že zámer sprísnenia trestov v novom Trestnom zákone chráni životy a bezpečnosť našich občanov.“ Zdá sa mi že ten druhý poznatok vyvracia to prvé tvrdenie.
V mojich očiach neobstojí ani príklad s teroristami v lietadle. Pochopiteľne som za to aby do uneseného lietadla vtrhlo špeciálne komando a teroristov postrieľalo. To je určite ten najúčinnejší spôsob ako zachrániť pasažierov. Určite to však nie je poprava ale zabíjanie v boji. Teroristi sú predsa ozbrojení (akokoľvek ale ozbrojení) a pripravení zabíjať. Vojaci zo špeciálnej jednotky by ich „popravili“ vtedy keby ich najprv všetkých pochytali a odzbrojili a potom ich postrieľali. Neviem či všetci ktorí to čítajú vnímajú ten rozdiel ale pre mňa je to veľmi zásadný rozdiel. A netýka sa iba teroristov. Ani policajt ktorý zabije v prestrelke zločinca nevykonáva popravu ale chráni so zbraňou seba a iných občanov. Nikto ho za to nebude stíhať. Ak však zastrelí zločinca keď je už bezbranný určite sa mu to neprepečie. Verím že medzi právomoci zverené štátu a jeho orgánom jeho občanmi v demokratickej spoločnosti patrí aj právo zabiť niekoho ak je to jediný spôsob ako ochrániť veľa nevinných ľudí pred nebezpečenstvom. Robia to armády a áno robia to v určitých zvláštnych prípadoch aj tajné služby ohrozených štátov. Určite tým však nevykonávajú trest smrti.
Najviac mi však na treste smrti prekáža možnosť popravy nevinného človeka. V roku 1983 navrhol prokurátor Valášik trom z obžalovaných Nitranov v kauze Cervanová trest smrti. Vďaka Bohu mu vtedy súd nevyhovel. Som presvedčený že išlo a ide o nevinných mužov a že to vedel aj prokurátor Valášik. Neexistovali proti nim nijaké materiálne dôkazy nijaký dôveryhodní svedkovia iba tri vynútené a potom odvolané priznania. Jeden z tých ktorí sa priznali bol už vtedy ťažko psychicky chorý a traja sa napriek brutálnemu nátlaku nepriznali nikdy a k ničomu. Až do predminulého roka ukrýval policajný archív v Levoči viac než tisíc strán spisov z prvých dvoch rokov vyšetrovania z ktorých vyplýva že zo šiestich odsúdených nebol v ten večer na diskotéke po ktorej zmizla študentka Cervanová ani jeden. Prokurátor podoprel svoje návrhy na tresty smrti posudkami forenzného psychológa docenta Dobrotku ktorý u menovaných konštatoval zlú sociálnu prognózu – inými slovami vyslovil názor že ide o totálne nenapraviteľných kriminálnych psychopatov ktorí budú aj naďalej vraždiť a páchať trestnú činnosť. Odsúdení boli pred 18 rokmi prepustení po tom ako Najvyšší súd ČSFR pôvodný rozsudok zrušil – a napriek strašnej prognóze ktorú vyslovil psychológ nespáchali za celý čas ani len dopravné priestupky. Preto a tiež preto lebo Najvyšší súd SR opäť odsúdil po tých dlhých rokoch mužov o ktorých mi srdce i zdravý rozum hovoria že sú nevinní neverím že sa nemôže stať že popravia nevinného. A dvoch z nich ten súd poslal opäť do väzenia. Predseda senátu súdu vyslovil pri tom takmer nepokryte ľútosť že už neexistuje trest smrti. Nemôžem súhlasiť s obnovením trestu smrti lebo neverím v neomylnosť našich sudcov a poviem otvorene že neverím ani ich úsudku a poctivosti. A neverím ani v neomylnosť a nezaujatosť všetkých forenzných psychológov. Mnohí sú múdri skúsení a poctiví. Ale pre mnohých z nich je ešte stále guru človek ktorý hovoril o treste smrti ako o „deratizácii“ spoločnosti. Bol som pri tom keď to hovoril a je to ten istý človek ktorý sa tak hlboko mýlil a tak hrozne previnil v prípade Cervanová. Nechcem aby sudcovia ako títo a psychológovia ako tamten ešte raz rozhodovali o živote a smrti kohokoľvek. Neverím im a nechcem im dať do ruky ten nástroj „retribúcie represie a prevencie“.
Priznám sa že v prípade ľudí ako Eichmann Himmler či Saddám Husajn ma trest smrti akosi neruší. Masová a genocídna hrôza ich zločinov ich aspoň pre môj svet pocitov dehumanizovala natoľko že ich z mojich úvah vynímam. Ale v prípade takmer kohokoľvek iného dýchne na mňa pri slove poprava dusivá hrôza a mučivá úzkosť. Ja viem že je to taká istá hrôza a úzkosť ktorú museli cítiť aj obete vrahov. To však tie pocity neanuluje. Možno má Daniel Lipšic čo sa týka možného vplyvu trestu smrti na počet obetí vrážd pravdu. Neviem však či je to dostatočný dôvod na jeho zavedenie. Pre mňa v tejto chvíli určite nie.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 17/2008 dňa 21. apríla 2008.
