V prednovembrovom Československu existovala ústava založená na vedúcej úlohe strany. A ako to už majú komunisti vo zvyku poistili si ju tým že v nej síce zakotvili inštitút ústavného súdu ale v praxi nebol nikdy vykonaný. Práve preto sa stalo jeho vovedenie do praxe v roku 1991 jedným z kľúčových znakov toho že Československo začalo fungovať ako slobodný právny štát. Prvý ponovembrový predseda Ústavného súdu bol stelesnením demokratickej ústavnosti. To mu už nikto nevezme.
Prvým a jediným predsedom československého Ústavného súdu sa stal Ernest Valko. Podobne ako u Ivana Trimaja Pavla Holländera a Petra Kresáka bolo ústavné právo jeho vášňou. Ich stretnutia ktorých som bol svedkom stelesňovali pre mňa odbornosť poctivosť radosť z práce a až estetickú eleganciu. Od nich som sa naučil že základom ľudskej slobody je právo na právo.
Po rozdelení Československa sa stal Ernest Valko advokátom. Úspešným na truc závistníkom. Nezabudol však na ústavné právo a vedno s Ivanom Trimajom sa zúčastnil na prácach na veľkej novele ústavy v roku 2000 aj keď jeho snom ostala úplne nová ústava.
Počas dlhých rokov čo sa poznáme zvyšoval Ernest Valko hlas pri donebavolajúcich právnych prešľapoch. Vždy hovoril že štát v ktorom nefunguje právny systém sa stane bezprávnym. Neostalo len pri tom. V roku 2005 vypracoval reformu súdnictva a ako to už v politike chodí jeho kamaráti reformu zobrali ale autora nechali stáť na chodníku.
Ak by sme sa mali pýtať na súvislosti práve ukončeného prípadu museli by sme ich okrem obyčajnej závisti voči úspešnému advokátovi hľadať v politickej nevraživosti k predsedovi prvého ponovembrového Ústavného súdu v zlosti na autora reformy súdnictva ktorá mení zabehané zvyky a v osobnej pomstychtivosti voči obhajcovi vo veciach osobnej cti.
Kauza Ernesta Valka a Ladislava Reháka má okrem zvyčajných slovenských parametrov medzi ktoré patrí aj pilátovské umývanie si rúk priateľov má jednu vlastnosť ktorou je v dejinách ponovembrového súdnictva výnimočná. Za ľahostajného prizerania politickej elity v nej došlo k pokusu prekvalifikovať obete podvodu na vinníkov vydierania. Pokus sa nevydaril a obaja boli plne rehabilitovaní – pretrváva však pocit nespravodlivej kriminalizácie a vedomie osobnej a profesijnej ujmy.
Rozhodnutie prokuratúry je dobré a správne ale pred chválením dňa vyčkajme ako dopadne podobný pokus prekvalifikovať obeť na vinníka a násilie na klamstvo v prípade Hedvigy Malinovej.
Ako poznám Ernesta Valka otrasie sa a so sebe vlastnou cholerickou povahou bude aj naďalej identifikovať poburujúce právne prešľapy a pochybenia. To je vec právneho citu. Nevšimol som si však zatiaľ že by sa mu niekto ospravedlnil. Ale to je vec ľudskej slušnosti.
Článok bol uverejnený v denníku SME dňa 12. apríla 2008.
