Kroky Ficovej vlády počas prvých sto dní nie sú prekvapujúce a vyplývajú z logiky vládnej koalície jej zostavy a vládneho programu. Moc neležala po voľbách na zemi pevne ju mal v rukách Robert Fico. Mohol si vybrať z dvoch variantov Smer – SNS – HZDS a po rozhodnutí KDH o pripravenosti rokovať o vstupe do koalície aj SMER – KDH – SMK. V tej chvíli mal Fico v rukách všetky tromfy a Dzurindovi ostali len holé ruky. Ak by nešiel Mečiar a HZDS do koalície so Smerom mohol si vybrať nepohodlnú koalíciu s KDH a SMK.
Bolo by naivné predpokladať že toto si Mečiar neuvedomoval. Vedel že bude sedieť buď vo vláde s Ficom alebo v opozícii s SDKÚ a SNS a po ôsmich chudých rokoch si jednoducho vybral. Dnešný vnútrokoaličný boj o deľbu koristi vo všetkých mocenských a finančných oblastiach to len potvrdzuje. Pritom po prvý raz od roku 1989 sa toto očividné a do neba volajúce koristníctvo odohráva bez vážnych protestov opozície a verejnosti. Dnešná opozícia si totiž uvedomuje a v tom je jej najväčšia slabina že sa správala rovnako. Verejnosť sa zase len utvrdila v historickom presvedčení že všetci sú rovnakí a politika je špinavá nech vládne ktokoľvek. Má ho napokon zažraté ako hrdzu pod kožou či šlo o komunistickú alebo inú moc.
Súčasná koaličná zostava má však nielen mocenskú ale aj programovú logiku. Ponovembrová skúsenosť a sto dní vládnutia to dokázali presvedčivejšie než všetky akademické teórie o pravicovosti SNS a HZDS. Ľudia s pamäťou vedia napokon veľmi dobre že SNS a HZDS podobne ako Fico radikálne odmietali všetky reformy od roku 1989 a že podobne ako Fico vždy stavali na národnostnej a etnickej konfrontácii.
Zovšeobecnenia
Doterajšie kroky vládnej koalície za prvých sto dní vlády umožňujú prvé základné zovšeobecnenia z ktorých možno odčítať aj jej ďalší postup.
Po prvé: Väčšina krokov ktoré Ficova vláda za prvých sto dní urobila buď spôsobuje finančnú škodu občanom a štátu alebo zhoršuje prostredie (podnikateľské občianskej spoločnosti) a medzinárodný imidž Slovenska.
Po druhé: Činnosť vlády spochybňuje zákonnosť a znižuje dôveru občanov vo vymožiteľnosť práva a v odhodlanie vlády bojovať proti korupcii a organizovanému zločinu (kauza Špeciálny súd).
Po tretie: Táto vláda nehľadá partnerov a diskusiu ale nepriateľov (monopoly médiá) a vyhlasuje im nezmieriteľný boj.
Nie sú to kroky ad hoc aj keď sa opierajú o politiku vsugerujúcu ľuďom že sa vláda o nich v jednotlivých prípadoch postará (prísľub vyplatenia náhrady za skrachované nebankové subjekty zrušenie dvadsaťkorunáčok v zdravotníctve vianočný darček dôchodcom). Majú jasné smerovanie tendenciu poštátniť všetko čo sa dá – od ekonomiky cez zdravotníctvo neštátne školstvo až po verejnoprávne médiá.
Jeho črtou je kampaňovitosť ktorú si pamätáme z komunistického režimu. Spočíva v krokoch ktoré majú platiť niekoľko mesiacov (odvody v zdravotných poisťovniach) či rokov (záväznosť samosprávy financovať neštátne školstvo).
Kus po kuse
Týmto krokom sa hovorievalo „odkrývanie rezerv“. Šetrenie podľa hesla kde sa dá je voluntárne a neisté. V komunizme ani v ponovembrovej demokracii sme nezažili takú štátnu správu ktorá by nešetrila na ľuďoch ale sama na sebe. Nahrádza logiku systémových krokov a spolieha sa na to že nejako to vyjde pričom sa opiera o očakávané pokračovanie ekonomického rastu a o európske fondy. Zaklínadlom je maximálne trojpercentný schodok a euro v roku 2009. Dnes sa pritom nikto nepýta akú cenu za tento experiment založený na systéme pokusov a omylov zaplatíme.
Najväčší omyl spočíva v kritériách ktoré uplatňujú na vládnu koalíciu opoziční politici a médiá merajúcu jej činnosť vládnym programom. Treba jasne povedať že vládny program je zlý a neprospieva Slovensku. Katastrofa tejto vládnej koalície nespočíva v tom že by za sto dní rozborila sveta starý základ ale že sa z neho chystá odkrajovať salámovou taktikou kus po kuse.
Článok bol uverejnený v denníku SME dňa 13. októbra 2006.
