Príbeh žaby a škorpióna je jednou z klasických anekdot: „Za povodne zaleje jeden breh voda a škorpión sa chce dostať na druhý breh. Prosí žabu aby ho tam preniesla. Žaba mu hovorí: „Ty ma bodneš a ja sa utopím.“ Škorpión jej odpovie: „Nie som hlúpy veď by som sa utopil s tebou.“ Žaba mu uverí posadí si ho na chrbát a keď sú už takmer na druhom brehu škorpión ju bodne. Obaja sa topia a žaba sa pýta: „Škorpión prečo?“- „Sila zvyku“ odpovie jej topiaci sa škorpión.
Kedysi v roku 1991 nám Alexander Dubček vo Federálnom zhromaždení naliehavo radil aby sme Vladimíra Mečiara zaťažili lebo potom nebude môcť robiť sprostosti. Nepochopil že škorpióna zaťažiť nemožno.
To sú dva zdanlivo nespojité príbehy. Jedno ich však spája – opakujúca sa ilúzia že Vladimír Mečiar sa bude tentoraz správať ináč. Že ho treba len zaťažiť nech to znamená čokoľvek aj keď vždy to isté – podiel na moci na vplyve a na peniazoch.
Povedzme to teraz inými slovami. Vladimír Mečiar vyrába celých ponovembrových sedemnásť rokov politiku dvojitého vydierania. Dnes vydiera Fica Dzurindom zajtra bude rovnako vydierať Dzurindu Ficom. Jednoducho povedané kde je Mečiar tam je kríza. Ba dokonca sa to dá ešte spresniť: Mečiar je kríza.
Ak sa staropragmatici ako Mikuláš Dzurinda účeloví pragmatici ako Béla Bugár novopragmatici ako Ján Čarnogurský Július Brocka a Martin Fronc spoliehajú na to že tentoraz to bude iné oddávajú sa ilúziám. Cintorín iluzionistov je plný náhrobných kameňov a viem čo hovorím prvý patril VPN.
Platí základné pravidlo Mečiarovej politiky – on nie je objektom politických kríz ale ich hybnou silou a stredom. Aj súčasná vláda sa môže ocitnúť v kríze len ak ju Mečiar vyvolá lebo usúdi že nadišiel čas vymeniť vládny dres.
Problém spoločného vládnutia s Mečiarom nemá však len všeobecný etický rozmer ktorý prikazuje demokratickému politikovi aby nešiel do vlády s človekom ktorý amnestoval Remiášovu smrť únos slovenského občana do susedného štátu a nevie dokázať za čo si postavil dom.
A už to vôbec nie je programový problém – programy Vladimíra Mečiara sú vymeniteľné ako spodky. Je to predovšetkým praktický a pragmatický problém lebo je to hra ktorá má stanovený polčas rozpadu. Mečiar dokáže spoľahlivo vyvolať do dvoch rokov krízu s každým partnerom – v rokoch 1990 – 1991 s VPN v rokoch 1992 – 1994 s vlastným hnutím v rokoch 1994 – 1996 so Slotom. Netreba mať veľkú predstavivosť ani predvídavosť aby sme vedeli povedať že to bude aj tentoraz s Ficom a Slotom.
Fico má čo chcel a netreba ho ľutovať. Opozícia by sa však mala prestať ukájať predstavou že dnešnú vládu možno povaliť na základe číselných špekulácií. Pokiaľ nebude mať reálnu oporu medzi ľuďmi a stabilnú väčšinu v parlamente bude každý pokus vládnuť pomocou tak či onak kúpených hlasov vždy len cestou do pekla. Niečo by už o tom mohla vedieť.
Opozícia by mala začať robiť to čo sa od opozície očakáva – opozičnú politiku. Musela by však vedieť akú a nehrať sa na žabu ktorá túži po škorpiónovi na chrbte aby sa mohla opýtať: „Prečo?“
Článok bol uverejnený v denníku SME dňa 9. novembra 2006.
