Pochybnosti niekedy prenasledujú aj hlboko pravoverných. Bezpečnou ochranou pred akýmikoľvek pochybnosťami je totiž iba demencia. Pochybnosti sú ako vtieravé muchy. Preto môžete občas vidieť človeka ktorý si čosi mumle a oháňa sa rukami. Ten chudák zaháňa pochybnosti a jeho stav je kritický.
Vtieravé a úporné pochybnosti sa môžu skončiť aj celkom nečakane. Najmä ak ide o pochybnosti o takej vážnej veci akou je Božia existencia. To môže priviesť človeka k neuváženým skutkom a zapliesť ho do sekvencie zložitých udalostí. Tu je jeden tajomný príbeh pochybujúceho muža nazývajme ho Dubius Obsedantus (vymyslené meno ide o Slováka) ktorý pochyboval až natoľko že to stále skúšal. Už od detstva. „Žiadny Boh neexistuje“ vykríkol raz pred trochu vyplašenými kamarátmi a na dôkaz ukázal „figu borovú“ smerom k nebesiam. Potom sa pre istotu pričupil a poškuľoval na oblohu. Nestalo sa nič a nezabil ho blesk ktorý tak trochu očakával. Posmelilo ho to vystrel sa ale nezbavil sa pochybností. Dubius si nebol istý či ho Boh (ak teda existuje) neprepočul a tak to skúšal znovu a znovu. Teda najmä v súkromí. Podchvíľou sa skusmo v duchu zarúhal občas sa dokonca obrátil na Boha s nadávkou a vždy sa mu uľavilo keď sa nič nestalo. Lebo pochybnosť nie je samozrejme žiadna istota. Je to pochybnosť. Vtieravá a zžieravá hnusoba. Keď bol Dubius starší naučil sa kamarátom pri poháriku zdôrazňovať že je agnostik čo je slovo ktoré si zle vyložil. Ale kamaráti mu aj tak nerozumeli a trt ich to zaujímalo. Boli agnostici. Dubius si zvyk chodiť do krčmy za kamarátmi zachoval aj neskôr ale už to nebolo ono. Kamaráti sa rúhali a kliali len tak veselo a aby reč nestála – ako to už len skutoční agnostici vedia. Dubius to robil akosi vzdorovito hnevlivo a liezol im občas na nervy. Aj inak sa stal z neho tak trochu čudák a samotár ktorý si pri chôdzi podchvíľou čosi zašomral a potom sa zadíval na oblohu. Raz keď si tak znovu šomral pri chôdzi zaplietol sa do absurdného rozhovoru so známym bezdomovcom menom Lajči. Lajči sa živil zvláčaním rôzneho železa do zberu a práve si otvoril fľašu ovocného vína ktorú veľkoryso podal Dubiovi. Ten si z nej mechanicky uhol a opýtal sa Lajčiho úplne od veci či si myslí že existuje Boh. Lajči pokrčil plecami a pochválil sa úplne od veci že práve dostal stovku za akési ťažké liatinové dekle. S tým sa rozišli.
Dubius kráčal celkom bezcieľne ďalej a šomral si. V ten deň cítil potrebu testovať Božiu existenciu zvlášť intenzívne a klial smerom k oblohe prakticky nepretržite. Náhle mu pod nohami zmizol chodník a o zlomok sekundy si zlomil pri náraze na dno kanála nohu. Na okraji odkrytého kanála si pritom zlomil čeľusť a vybil niekoľko zubov. Pred tým než stratil vedomie si spomenul na Lajčiho.
Dubiovi (i nám) zostala mučivá otázka: Viedla Lajčiho pri krádeži toho nešťastného dekla z kanála nejaká vyššia moc? Alebo stratil Boh trpezlivosť a viedol Dubiove kroky práve k tomu chýbajúcemu deklu? Lajči na prvú otázku nevie prirodzene odpovedať lebo liatinové dekle kradne odjakživa a tento konkrétny sa ničím nelíšil od tých iných. Dubius nevie zasa odpovedať na tú druhú otázku lebo tie prekliate pochybnosti mu zostali. Teraz má úraz i pochybnosti a to je peklo. My tiež nie sme múdrejší. Isté je iba že či už vami zmietajú pochybnosti o Božej existencii alebo nie treba sa radšej dívať pod nohy.