V huriavku okolo druhého piliera a Andreja Hlinku úplne zanikol fakt že poslanci v polovici septembra svojím hlasovaním v podstate zastavili akúkoľvek reformu slovenského školstva.
Ten nekrológ by mohol vyzerať takto: „Dňa 18. septembra 2007 nás po dlhotrvajúcej chorobe opustila vo veku nedožitých osemnástich rokov reforma vzdelávania. Na smútočnom akte sa zúčastnilo 136 poslancov 56 sa so zosnulou pietne rozlúčilo 23 sa zdržalo citových prejavov a 57 dalo nad úmrtím nepokryte najavo svoju radosť.
Táto správa zo zasadnutia Národnej rady odišla do mediálneho zabudnutia v koaličných medvedích tancov okolo druhého piliera v huriavku okolo zásluh Andreja Hlinku a Benešových dekrétov. Pravdu povediac neštekol po nej ani pes hoci reforma vzdelávania by mala byť projektom desaťročia slovenskej spoločnosti. Od jej uskutočnenia totiž závisí či bude vzdelaná a kultúrna akú bude mať životnú úroveň miesto a postavenie v európskom spoločenstve.
Viac sa napísalo ako urobilo
O reforme vzdelávania sa toho popísalo po roku 1989 o to viac o čo menej sa urobilo v jej prospech. V deklaratívnej rovine vznikol projekt Milénium za reformu vzdelávania sa veľkomožne a veľkoplošne vydávala znalostná ekonomika pričom už všetci zabudli že nešlo o reformu vzdelávania ale o súčasť neúspešnej ekonomickej agendy Európskej únie podľa ktorej mala európska ekonomika dobehnúť Spojené štáty. Do sľubovaného roku 2010 ich pritom ekonomicky nedobehne v bruselských úradovniach už zaprášenú lisabonskú agendu odložili ad acta len u nás ešte stále straší jej slovník.
Jediný projekt skutočnej reformy vzdelávania potopila na jar 2006 vtedajšia vládna koalícia. Návrh Školského zákona ktorý pripravil Konzervatívny inštitút pre vtedajšieho ministra školstva Fronca nepustila ani do prvého čítania. Je pritom len smutné že hrobárom reformy vzdelávania sa stala vláda ktorá si hovorila že je reformná a ešte k tomu s odôvodnením že o nej neprebehla verejná diskusia hoci ho teraz predložila v nezmenenom znení.
Len kozmetická úprava
Tým sa prepásla posledná šanca na reformu vzdelávania ktorá prichádzala tak či tak o päť minút dvanásť. Legislatívny zámer terajšej vlády nemožno v nijakom prípade označiť za reformu. Ide len o kozmetickú úpravu predlžujúcu životnosť školského systému aký sme zažívali v nekonečných povinných jazdách podľa ktorých sa riadili dlhé desaťročia nikam nevedúce zmeny základného a stredného školstva. Podnes ich trpne prijímajú učitelia s nedôverou rodičia a bez záujmu žiaci.
Výsledkom je len konštatovanie správy Detského fondu OSN že za posledné desaťročia došlo „ku katastrofálnemu úpadku v prístupe ku vzdelaniu v strednej a východnej Európe“. Pritom na rozdiel od deväťdesiatych rokov a Milénia existuje dnes už takmer dvadsaťročná skúsenosť úspešného fínskeho modelu od ktorého má legislatívny zámer vlády ďaleko ako zima od leta.
Vládny legislatívny zámer je posledným pokusom o lifting dožívajúceho školského systému. Stačí povedať že mu chýba ucelená stratégia obmedzuje potrebnú transformáciu vzdelávacieho prostredia princípy fungovania školského systému sa nemenia a ostávajú v rukách štátu kompetencie centrálnej úrovne a úrovne školy ostávajú nevyvážené v prospech štátu kontrola je náhodná a nepravidelná rámcové vzdelávacie programy zabezpečuje ministerstvo školstva a nie Kurikulárna rada ktorá nemá ani právomoc vydávať záväzné stanoviská a zámer má nejasné členenie šité na súčasnú školskú sústavu ktoré nie je v súlade s klasifikáciou ISCED.
Reformu vzdelávania nemôže uskutočniť vláda ktorá má bytostný odpor k reformám ani vláda ktorá reformu vzdelávania iba deklaruje. Môže ju uskutočniť len vláda ktorá reformu vzdelávania chápe je ochotná sa za ňu zasadiť a trpezlivo ju uskutočňovať v súlade s potrebami škôl. Dovidenia v lepších časoch priatelia!
Článok bol uverejnený v denníku SME dňa 26. septembra 2007.
