Nemecký týždenník FOCUS sa zaoberá novým nástupom nacionalistov a populistov vo východnej Európe. Nacionalizmus a populizmus nie sú novými ani špecifickými javmi a výlučným problémom Slovenska rovnako je prítomný v ostatných stredoeurópskych štátoch Európskej únie v Poľsku Česku Maďarsku ale aj v juhoeurópskych štátoch usilujúcich sa o vstup do EÚ v Bulharsku Rumunsku a Chorvátsku.
V súvislosti s Ficovým rozhodnutím vstúpiť do vlády s SNS a HZDS cituje FOCUS jeho vetu z rozhovoru so šéfom socialistickej frakcie v Európskom parlamente Martinom Schulzom ktorá unikla našej pozornosti: „Tu neplatí taktika a aritmetika ale princípy.“
Z tohto hľadiska bola povolebná situácia na Slovensku vcelku jasná. Robert Fico dostal od prezidenta republiky (pre zábudlivcov – od toho ktorého kandidovali na funkciu prezidenta SNS Smer a HZD ako odnož HZDS) poverenie zostaviť vládu a rozhodoval sa medzi dvoma alternatívami. Jednou bola koalícia s HZDS a SNS druhou s KDH a SMK. Vo chvíli keď sa KDH rozhodlo vstúpiť do koalície bolo Ficovi jasné že obe alternatívy sú preňho reálne. Rozhodnutie KDH mu dalo istotu že ak by sa ho Vladimír Mečiar pokúšal svojím nenapodobiteľným spôsobom vydierať koalíciou SDKÚ KDH SMK a HZDS môže sa pokojne vrátiť ku koalícii s KDH a SMK. Mečiarovi ktorý chcel byť za každú cenu pri moci a obetoval pre to dve tretiny svojho voličstva by ostal len neslávny odchod do opozície a preto ostal radšej prisatý na Ficovom politickom prsníku aj keď mu mlieko skyslo.
Dodatočné pokusy Mikuláša Dzurindu vytvoriť vládu s SMK a HZDS za tichej podpory KDH nemali nijakú oporu v realite. Moc totiž neležala na zemi pevne a spoľahlivo ju držal v rukách Robert Fico. Jediným efektom Dzurindovho pokusu bolo verejné zistenie že na jednej strane o Mečiarovi v Lidových novinách z 20. mája 2006 už titulok hlásal že je zločinec a v rámci rozhovoru Dzurinda tvrdil že na vraždu únos a korupciu sa nezabúda a nikdy s Mečiarom do vlády nepôjde na strane druhej bol len o šesť týždňov neskôr ochotný ponúknuť mu účasť vo vláde.
Jediným efektom rozhodnutia KDH vstúpiť do vlády so Smerom a SMK bolo Ficovo následné rozhodnutie vstúpiť do vlády s HZDS a SNS. Rozhodnutie KDH v ňom utvrdilo principiálny postoj: že mu je bližšie HZDS ako KDH a SNS ako SMK. To bola pádna lekcia na tému iluzórneho aritmetického počtárstva a odpoveď na taktickú tézu že „nijakého partnera nemožno vylučovať“.
Tento nezadržateľný koniec fikcie vedúcej k degenerácii demokratickej politiky sa však môže stať aj novým začiatkom politickej výzvy dnešnej opozície ak zavrhne špekulatívnu politiku „každého s každým“ a odhodlá sa vytvoriť v tvrdej a dôslednej opozícii jasnú alternatívu k Ficovej koalícii založenej na princípoch mocichtivosti ekonomickej márnotratnosti sociálnej nezodpovednosti etnickej a národnostnej nevraživosti zanedbávania medzinárodnej povesti a návratu k politike svetla prichádzajúceho z východu. Robert Fico aspoň všetkým jasne povedal o aké princípy mu ide.
Občianska konzervatívna strana sa často stretáva s dešpektom väčších strán. Pred voľbami sme však nešpekulovali a jasne povedali že voči vláde v ktorej bude Smer HZDS alebo SNS budeme stáť v dôslednej opozícii. Programovo sme sa na ňu pripravovali a dúfam že naša ponuka na opozičnú spoluprácu nevyvolá pohŕdavé odmietnutie.
Výzva pre súčasnú opozíciu je jasná: víťazstvo stredopravých strán v budúcich voľbách. Bez akýchkoľvek postranných špekulácií jej lídrov. Lídrom opozície sa napokon nestane ten čo bude svoje lídrovstvo deklarovať ale ten kto všetko podriadi tvrdej a systematickej opozičnej práci.
Gong do prvého kola už zaznel.
Článok bol uverejnený v denníku SME dňa 22. júla 2006.
