V novembri 1989 prebehla zmena politického systému za ktorou nasledovala bolestná séria zmien ústavy a kľúčových zákonov. Pred pätnástimi rokmi bola odštartovaná zásadná ekonomická reforma. Liberalizovali sa ceny spustila sa malá a veľká privatizácia. Po ôsmich rokoch zhubného mečiarizmu sa začali privatizovať banky znižovať dane prijala sa rovná daň. Začala sa reforma verejnej správy a sociálneho systému.
Nejde mi o výpočet reforiem ale o ich kľúčové znaky: všetky boli spočiatku prijímané so zúrivým odporom trvalo šestnásť rokov kým ich ľudia začali vnímať pozitívne odporcovia mali oporu v prevažnej väčšine verejnosti a médií a sú stále tí istí: autokrati z HZDS boľševici z KSS ľavičiari z SDĽ a zo Smeru nacionalisti z SNS. Jedni ich odmietali od základu lebo ich neskrývaným programom bol a je návrat ku komunizmu iní pod rozličnými zámienkami skrývajúcimi sa pod nálepkami o sociálnom cítení a národnom myslení pričom nikdy necítili sociálne a nemysleli národne. Obojživelníci zo Slobodného fóra to dotiahli do dokonalosti a odmietajú reformy dokonca s reformnými heslami na perách.
Je fakt že všetky reformy sprevádzali veľké chyby a najväčšou z nich bola korupcia ktorá sa stala základným znakom nielen mečiarovského ale aj postmečiarovského režimu. Jeho výkon moci je v posledných rokoch doslova neznesiteľný. Je to trpké ale treba povedať aj to že dnešné výzvy mohli mať šancu na úspech na začiatku dzurindovského režimu keď sa začalo ukazovať že aj jeho partička je zamilovaná do moci vplyvu a peňazí.
V poslednom čase prišli na rad reformy druhej generácie – v zdravotníctve školstve súdnictve pri nastoľovaní poriadku. Ich špecifickou vlastnosťou je že zasahujú každého človeka jednotlivo a sú behom na dlhé trate. Znovu sa však opakuje ten istý scenár. Opozícia sa k nim stavia doslovne nenávistne. Hovorí a píše sa len o chybách ktoré sú pravdaže viditeľné voľným okom a reformy ktoré sú životne dôležité a správne sa začínajú už znovu odmietať.
Veľmi dobre rozumiem lekárom učiteľom sudcom policajtom a najlepšie pacientom žiakom a študentom občanom ktorí sa dožadujú bezpečnosti spravodlivosti a dobrej práce úradov. Hovorí sa im že reformy sú nevyhnutné (a je to pravda) ale zároveň nevidia zlepšenie: v čakárňach u lekárov sú rovnaké rady ako predtým charakter vzdelávania sa mení pomaly súdy trvajú dlho a často sa končia oslobodením alebo nepochopiteľnými rozsudkami policajti sú zneistení úrady slúžia naďalej svojmu zbožšteniu samospráva prideľuje najradšej sama sebe.
Slovo reforma sa pomaly zmenilo na floskulu hoci neznamená nič iné ako prebudovanie a obnovu poriadku. Začína sa vytvárať názor že reformátori sú takí istí ako antireformátori a popravde treba povedať že k moci majú rovnako koristnícky vzťah čo im bude osudné lebo im to prischne ako chrasty na tele a na duši.
Deje sa však čosi oveľa horšie. Prestáva sa rozlišovať medzi reformami a antireformami. Policajti nám pod patronátom svojho odborárskeho bossa z obrazovky oznamujú že keď im nepridá vláda vypýtajú si peniaze od mafie a zožínajú potlesk verejnosti a médií. Najväčší narušitelia politickej etiky tárajú o nízkej politickej kultúre. Rozvracači práva sa vysmievajú právu rovno do očí. Ľudia ktorí preukázali v zdravotníctve úplnú neschopnosť ronia krokodílie slzy nad jeho dnešným stavom a politici ktorí chodia na zálety do Bieloruska a Číny sa nám vysmievajú do očí a trepú o ľudskej dôstojnosti.
Dnes nám už zase takmer všetci nahovárajú že čas reforiem sa skončil. A najviac nám to začínajú nahovárať samotní reformátori ktorí sa začínajú za reformy verejne hanbiť a pripravujú si alibi a pôdu na to aby ostali pri moci aj s antireformátormi.
Za tým všetkým sa ľuďom sugeruje že je jedno kto nám bude vládnuť. Žiada sa jasne a ultimatívne povedať že to jedno nie je. Slovensko potrebuje prebudovať a obnoviť poriadok v kľúčových oblastiach ktoré budú nadlho určovať jeho podobu hodnotovú orientáciu kultúrnosť vzdelanosť a zdravie. V tomto zápase neexistuje nerozhodný výsledok. Tvár Slovenska bude slušná alebo neslušná.
Článok bol uverejnený v denníku SME dňa 31. januára 2006.
