Je veľmi ťažké povedať o výsledkoch volieb do vyšších územných celkov niečo nebanálne. To čo sa o nich popísalo je jasné a viditeľné: nízka účasť voličov vedomá depolitizácia volieb stranícke mezaliancie ktoré nemali svojou obskúrnosťou v mnohých prípadoch nič spoločné s politikou víťazstvo koaličných strán v prvom kole prijímané vzhľadom na nízky počet voličov s rovnakými rozpakmi ako víťazstvo opozície v druhom kole. To všetko sa povedalo a ešte všeličo iné. Aj chlieb politického komentátora a analytika je niekedy len smutnou povinnosťou.
Niektoré skúsenosti sa však zovšeobecniť dajú.
– Skúsenosť prvá: reforma verejnej správy opretá o neprirodzené územné celky prijaté pred niekoľkými rokmi sa medzi ľuďmi neujala.
– Skúsenosť druhá: väčšinový systém ktorý mal byť žriedlom zrodu nových politických osobností sa ukázal horší ako pomerný lebo nútil jednotlivé politické strany uzatvárať čudesné klientelistické spojenectvá. Ak sa majú vyššie územné celky zachovať treba rozmýšľať o zmene volebného systému na pomerný a to práve pre jeho proporčnosť.
– Skúsenosť tretia: regionálne voľby sú varovaním všetkým politickým sociálnym inžinierom ktorí horlia za väčšinový parlamentný systém. Na parlamentnej úrovni by to viedlo k podobným novotvarom ako v regiónoch.
– Skúsenosť štvrtá: ak 90 percent ľudí nejde k voľbám neznižuje to len legitimitu zvolených poslancov a županov (ktorým to nijako zvlášť neprekáža) ale vypovedá to najmä o absencii základného princípu volieb spočívajúceho v možnosti vybrať si z viacerých odlišných ponúk. Tú 90 percent ľudí nevidelo a nemalo prečo voliť.
– Skúsenosť piata: je to jasná a pádna odpoveď tým čo hovoria že politika je len o moci. Dôsledkom takéhoto nazerania je zvyšujúca sa nedôveryhodnosť politiky a politikov a depolitizácia spoločnosti ktorá je vždy vodou na mlyn nedemokratickej politiky.
– Skúsenosť šiesta: slovenská spoločnosť ešte stále nie je plne štruktúrovanou politickou spoločnosťou. Novozvolení župani sa môžu len usmievať nad obavou či budú schopní vládnuť s regionálnym parlamentom opačného politického sfarbenia. Okrem prípadu Nitry kde sa politizoval etnický problém sa nikto na jednofarebné parlamenty či vládnutie župana s parlamentom opačného sfarbenia zatiaľ nesťažoval všetci sa vždy „nejako“ dohodli.
– Skúsenosť siedma: úplne pohorela politizácia opierajúca sa o falošnú polarizáciu. Vladimír Bajan nie je o nič červenší ako Ľubo Roman a ak si „modrá“ SDKÚ myslela že Bratislava patrí jej a že to bude celkom dobrá županská kampaň a návestie do celoštátnych volieb jednoducho sa prerátala. Tak trochu sa ukázalo že s ľuďmi síce možno robiť všeličo ale nie všetko.
– Skúsenosť ôsma: ak sa stredovo-pravé strany nespamätajú a namiesto špekulovania o tom „za koho ísť“ (aby sme parafrázovali klasičku Timravu) sa nezmobilizujú a jasne nesformulujú čo chcú ľuďom v najbližších štyroch rokoch reálne ponúknuť ostanú po parlamentných voľbách na ocot. Tí čo sa utešujú že nič hrozné sa nestane a napokon sa vytvorí nejaká ako-tak prijateľná koalícia lebo sme v EÚ a NATO zabúdajú že odkazovať na minulosť v politike nestačí.
Strašenie návratom do komunizmu je pomýlené. Podstatnejšie je však niečo iné. Príchod socialistov k moci neznamená na Slovensku ešte stále len kyvadlový pohyb sprava doľava ale zmenu celej dráhy prechod na dráhu ktorú sa usilujú európske štáty s veľkou námahou a nie veľmi úspešne opustiť a návrat k osvedčeným komunistickým móresom: k politike nesplniteľných sľubov k rozporu slov a činov ako pravidlu k centralizmu a etatizmu k spoločnosti prerozdeľovania ako zdroju celospoločenskej korupcie k politickej účelovosti umožňujúcej hovoriť dnes jedno a zajtra robiť iné (len si spomeňme na vetu že Slovensko pôjde do EÚ s holými zadkami pričom tam šlo s Marilyn Monroe na prsiach) k predstieraniu odbornosti tam kde ide o elementárne hodnotové orientácie a na výsosť politické rozhodovanie.
Ak sa strany vládnej koalície neprestanú hrať na mŕtveho chrobáka dovládnutia a v poslednom roku vlády nenastolia témy ktorými bude žiť Slovensko nadchádzajúcich rokov a neotvoria kľúčové reformy novej generácie zamerané na jednotlivca a rodinu akými sú reforma vzdelávania či dlhodobej starostlivosti o starších a integráciu postihnutých ak sa nebudú opierať o morálne dôveryhodných politikov zmeškajú na budúci rok po prezidentských a županských voľbách tretí volebný vlak.
Článok bol uverejnený v denníku SME dňa 17. decembra 2005.
