Pokušenie vykladať francúzske a holandské odmietnutie Ústavy EÚ ako triumf nie je na mieste. Najmä to nie je triumf tých odporcov ústavy ktorí argumentovali deficitom demokracie nezmyselnou harmonizáciou trhu etatizmom EÚ a nesplniteľnými sociálnymi sľubmi. Francúzi hlasujúci proti ústave nič z toho nepociťovali. V texte ústavy ktorý sa hmýri socialistickými ilúziami videli naopak málo sociálnych zábezpek priveľa trhovej ekonomiky robotníkov z novej EÚ a imigrantov ukladajúcich Francúzom o prácu. Francúzsko bude po referende socialistickejšie a nacionalistickejšie ako predtým Holandsko ešte nedôverčivejšie.
Neúspech referenda nie je ani odpoveďou na umelú konštrukciu ústavy ktorá na rozdiel od ústav jedného štátu nelegitimizuje demokratickú deľbu moci neobsahuje moment štátnej suverenity teritoriálne obmedzujúci vládu nemá symbolickú silu americkej francúzskej či nemeckej ústavy ktoré sa stali odpoveďou na veľké historické otrasy alebo kataklizmy.
Francúzske a holandské referendum obnažilo niečo iné. Roztrhlo Ústavu EU na dve polovice. Ukázalo že dnes už nemožno napriek katastrofickým scenárom európskej politickej elity o konci Európskej únie umelo a nijakým kompromisom spojiť dve nezlúčiteľné predstavy o svete z ktorých jedna vychádza z predstavy spoločnosti ako opatrovateľskej inštitúcie a druhá z predstavy individuálnej ľudskej zodpovednosti. Práve tento rozdiel v ponímaní sveta sa ukázal taký veľký že rozčesol ústavu a nič ju už umelo nespojí.
Európanstvo ako spoločný menovateľ neobstálo pred diametrálne odlišným pohľadom na riešenie problémov vlastného štátu. Spoločné európanstvo na ktoré apeloval nemecký kancelár Schröder neobstálo v konkrétnej francúzskej situácii. Francúzska a holandská košeľa sa ukázali bližšie ako európsky kabát.
Svoje ilúzie si bude musieť hojiť európska politická a intelektuálna elita ktorá bola ochotná prijať rozšírenie Európy nie pre nejaký humanistický ideál ale pre ilúziu Európy ako hospodárskej a vojenskej protiváhy Spojeným štátom a Číne. Veľmi rýchlo sa ukázalo že mocenská návnada ktorú Francúzom podhodil nemecký filozof Jürgen Habermas neobstála zoči-voči francúzskej realite.
Zo slovenského pohľadu sa ukázalo ešte niečo iné. Naša existencia v Európskej únii sa rok po vstupe do EÚ vníma ako pohodlná a automatická zábezpeka príjemnej existencie. Netúžime byť stredobodom záujmu. Myslíme si že celkom stačí prispôsobiť sa väčšinovému názoru. Že nemusíme rozmýšľať ako máme s našou existenciou v EÚ naložiť. Že Ústava Európskej únie rovná sa automaticky Európskej únii. To je naša pochabá ilúzia.
Ústavu Európskej únie nepozliepa nijaké taktizovanie ani pokus dokončiť referendá v ostatných štátoch. Francúzsko bolo iniciátorom ústavy a chcelo byť spolu s Nemeckom motorom zjednotenej Európy. Dnes sa motor zadrhol. Holandsko je jednou z najotvorenejších európskych krajín a predsa ústavu odmietlo.
Napriek tomu všetkému by však bol triumfalizmus odporcov Ústavy EÚ naivný a zhubný. Existuje tu totiž reálna – a som presvedčený že nebezpečná – možnosť vnútorného rozkladu Európskej únie ktorú privodili samotní euroústavni sociálni inžinieri. Absolutizujúce očakávania ktoré európska politická elita vložila pred tvárou verejnosti do ústavy sa obráti proti nej. Sklamanie zo stroskotania ústavy povedie ku sklamaniu z európskych politických elít ale aj vlád ktoré ponúkajú ako východisko z problémov vlastných štátov náhradné európske riešenia.
Také neexistujú a to bude voda na mlyn všelikomu. Tým čo sa budú pokúšať Ústavu Európskej únie ešte väčšmi prispôsobiť vlastným sociálnym ilúziám technokratom moci ktorí sa budú usilovať presadiť po častiach a nenápadne to čo sa milovníci symbolov pokúsili presadiť s veľkým ústavným ohňostrojom nacionalistom ktorí xenofóbne odmietajú Európsku úniu ako takú.
Európska únia bude potrebovať odpoveď na otázku ako ďalej po francúzskom a holandskom odmietnutí. Nikto sa už nevráti do pôvodného stavu. Pridobre už vieme že aj bez Ústavy je Európska únia zrelá na zmeny. Nie na návrat do rojčivého sna o pečených holuboch padajúcich do úst ale na pohyb vpred. Pokus zachovať ústavou svet povojnovej Európy stroskotal. Jednotlivé štáty budú musieť hľadať odpovede ktoré za ne nemôže dať európska ústava. Francúzsko má v tejto chvíli k takýmto odpovediam možno ďalej ako pred referendom Holandsko hádam bližšie. V každej z oboch krajín je situácia veľmi odlišná a ako sa ukázalo ústavou ich nebolo možné zošnurovať.
Európsku úniu čaká riskantná cesta na neprebádaný terén. Táto cesta je neodvratná aj keď Európa prešľapuje na mieste. Chýba jej odvaha energia a rozhodnosť. Tú bude hľadať a bohvie či nájde v nasledujúcich rokoch.
Slovensko po vstupe do Európskej únie zaspalo ako Šípková Ruženka. Na vlastnú škodu.
Článok bol uverejnený v denníku SME dňa 3. júna 2005.
