Mikuláš Dzurinda urobil dva navzájom súvisiace politické ťahy. Ohlásil koniec reforiem a označil HZDS za politickú stranu s ktorou treba uvažovať v budúcej vládnej koalícii.
Predseda SDKÚ zrušil dve doteraz neporušiteľné tabu. Od roku 1992 a najneskôr od roku 1994 platila totiž pre demokratické strany základná axióma nulového koaličného potenciálu HZDS lebo porušilo základné demokratické práva a bolo protireformnou stranou.
Oboje platí podnes. HZDS je naďalej protireformnou stranou o čom svedčia všetky hlasovania o kľúčových reformách za posledných šesť rokov. A podnes sa pridržiava svojho výkladu sveta podľa ktorého platí že privatizácia do rúk „poctivých privatizérov házetdesákov“ nebola rozkrádaním štátneho majetku únos syna vtedajšieho prezidenta Kováča nebol únosom zbavenie poslanca Gauliedera mandátu nebolo protiústavným vykopnutím z parlamentu a zmarené referendum nebolo zmareným referendom.
Čo sa zmenilo? V zásade dve veci. Dzurindovo chápanie moci sa dnes takmer v ničom nelíši od Mečiarovho. Dzurinda sa okrem toho domnieva že pokračovanie reforiem by mu pred voľbami uškodilo. Preto radšej na všetky strany štedro rozdáva v čom sa od neho neodlišujú ani ďalší koaliční partneri.
Okrem toho dnes Dzurinda Mečiara potrebuje. Preto odstraňuje obe prekážky. Do regionálnych volieb ho potrebuje lebo chce vytvoriť veľkú slovenskú (alebo protimaďarskú ako chcete) koalíciu. Potrebuje ho však aj do parlamentných volieb. Kto ovláda jednoduchú matematiku ľahko si spočíta Dzurindovu taktiku.
Dzurinda tuší že iba vlastnými silami sa po ďalších parlamentných voľbách pri moci neudrží. Preto je namieste jednoduchá úvaha. V prvom kroku sa SDKÚ pokúsi stať najsilnejšou stranou dnešnej vládnej koalície. V druhom kroku z nich vytvorí blok a ako predseda najsilnejšej strany bloku sa postaví na jeho čelo. Potom spolu s HZDS (či v nevyhnutnom prípade so Smerom) vytvorí novú vládu v ktorej bude k spokojnosti svojich voličov vystupovať ako garant tých reforiem ktoré dnes pokojne odtrúbil. A kto bude stáť na jej čele? Samozrejme predseda SDKÚ. Komu sa to zdá pritiahnuté za vlasy nech si spomenie ako sa Mikuláš Dzurinda správal pred voľbami v rokoch 1998 a 2002.
SDKÚ začala fakticky predvolebnú kampaň. Problém je len v tom že reformy na Slovensku sa vôbec neskončili. Spustila sa reforma súdnictva jej skutočným kritériom bude však rýchla vymožiteľnosť práva a neskorumpovanosť súdov. Začína sa potierať kriminalita prebieha reforma verejnej bezpečnosti ale tajná ostáva nedotknutá. Neskončila sa ešte ani najrozbehnutejšia reforma verejnej správy. Ekonomický rast bude pokračovať len vtedy ak sa spolu s ďalším znižovaním daní budú výraznejšie znižovať odvody a verejné výdavky. Reforma sociálneho systému má mnoho otvorených aj skrytých problémov. Prijatie zákonov vytvorilo základné predpoklady reformy zdravotníctva jej skutočnou skúškou bude však až jej praktické naplnenie. Slovensko má naďalej zlú infraštruktúru. O reforme pôdohospodárstva vládne strany radšej ani neuvažujú.
Kľúčová reforma školstva ktorej cieľom je sformovanie vzdelanosti ako základu budovania hodnotových orientácií vytvárajúcich celkovú kultúru spoločnosti a jej etickú klímu je v prenatálnom stave rovnako ako budovanie pravdivej kultúrnej pamäti.
Nemusíme pritom ani používať slovo reforma z ktorého sú už ľudia unavení. Ak chce byť Slovensko úspešné musí sa rozvíjať dynamickejšie ako nové a staré štáty Európskej únie a osvojiť si kultúru poctivých neskorumpovaných vzťahov. Len tak sa bude môcť v budúcnosti pomeriavať s Českou republikou a ostatnými stredourópskymi štátmi a približovať k priemernej životnej úrovni v Európskej únii.
Oproti tejto rozhodujúcej potrebe však bohužiaľ platí u Mikuláša Dzurindu iná jednoduchá rovnica. Musí vyhlásiť koniec reforiem lebo sa chce zblížiť s HZDS. Musí sa zblížiť s HZDS lebo chce ostať po voľbách pri moci.
Ilúziu o HZDS s ľudskou tvárou prenechajme Dzurindovi a jeho modrej parte. Stačí keď si uvedomíme že čo je dobré pre Dzurindu nemusí byť dobré pre Slovensko.
Článok bol uverejnený v denníku SME dňa 4. novembra 2004.
