Podľa prieskumu INEKO (SME 24. 2.) si ľudia myslia že im je horšie ako je. Jednoducho povedané ich hodnotenie vlastnej ekonomickej situácie je horšie ako ekonomické fakty. Reformy majú „zlý imidž“ a sprevádza ich „blbá“ nálada.
Z čoho tento rozpor vyplýva? Myslím že jeho hlavným zdrojom je nízky sociálny kapitál. Nízka dôvera ľudí v reformy spočíva aj v nízkej dôvere k politikom ktorí ich robia. To sa potom prenáša do správania ľudí. Neplatí totiž len to že politici sú takí aká je spoločnosť ale aj to že spoločnosť je taká akí sú politici. Najhlbším zdrojom „blbej“ nálady ľudí je to že nič neplatí ale zato funguje rozsiahla politická korupcia klamanie a podvádzanie notorické nedodržiavanie sľubov.
Príklad prvý. Protizákonné odpočúvanie je jedným z najhlbších zásahov do súkromia a najzavrhnutiahodnejších porušení ústavy. Netýka sa len politiky ekonomickej špionáže terorizmu ale zasahuje aj do najintímnejších sfér ľudského života. Je rodnou sestrou eštebáckych manier kde si nikto nemôže byť istý či ho niekto neodpočúva a nesleduje.
Preto je pochopiteľné keď predseda vlády hovorí o provokácii a mafiánskych praktikách. Verejnosti však dlhuje odpoveď na niekoľko zásadných otázok. Prečo nevystupoval proti odpočúvaniu v iných kauzách? Prečo sa ozýva až v tej ktorá sa dotýka jeho a jeho strany? Prečo sám v známej kauze SPP odpočúvanie využíval a zneužíval? Prečo sa odpočúvanie a jeho zverejňovanie rozrástlo za jeho vládnutia do dnešných rozmerov? Prečo je možné nelegálne odpočúvať záznamy voľne predávať a dokonca do odpočúvania zvonka vstupovať?
A napokon či chce či nechce musí sa vyrovnať s klientelistickým syndrómom SDKÚ ktorý naznačujú jeho vlastní koaliční partneri. Ako majú ľudia dôverovať reformám keď si nie sú istí či sa na nich jeho politická strana nenabaľuje?
Príklad druhý. Ešte dnes svieti z billboardov predvolebný slogan na ktorom nám tváre troch politikov sľubovali že ich slovo platí. Problém bol len v tom že neplatilo. Ale ak slovo politika neplatí ako mu má človek dôverovať? Ako má dôverovať politikom ktorí jeden deň ľuďom pridajú a druhý im to zoberú? Ako má dôverovať politikom ktorí jeden deň ľudí presviedčajú o úspechu reformy verejnej správy a druhý deň ju od základu prerábajú? Ako má dôverovať reformám podpredsedu vlády ktorý jeden deň odmieta dôchodkovú reformu a rovnú daň a druhý deň to má všetko urobiť?
Príklad tretí. Známy politológ sa v tlači vyjadril že reformy sú potrebné. S tým možno vrelo súhlasiť. Zároveň dodal že „bez nich by bol život ešte horší“. Nevdojak nám tak oznámil že s reformami je život zlý. Ako má však človek dôverovať reformám ktoré mu sľubujú že jeho život nebude horší len zlý? Reformy môžu byť hádam úspešné len vtedy keď budú ľudia dôverovať tomu že ich život bude aspoň o čosi lepší.
A tu sme pri jadre problému. Politici chápu reformy ako technický a vecný a nie ako ľudský problém. Nechápu že zmyslom reforiem je nielen ušetriť (a podľa správania politikov najmä na ľuďoch) ale predovšetkým a v prvom rade poskytnúť ľuďom kvalitnejšie sociálne služby dopravu zdravotníctvo školstvo kultúru. Ak im ponúkajú namiesto horších služieb „len“ zlé nemôžu sa ľudia stotožniť s reformami aj keď sú ekonomické fakty lepšie ako si myslia.
Článok bol uverejnený v denníku SME dňa 3. marca 2003.
