Tá správa znela v utorok večer celkom sucho: Národná rada zvolila šesťdesiatimi ôsmimi hlasmi za prvého ombudsmana Slovenskej republiky poslanca NR SR za HZDS Pavla Kandráča. Štyridsaťšesť poslancov hlasovalo za kandidáta mimovládnych organizácií Jána Hrubalu štrnásť sa zdržalo. Tá správa vyzerala vyvážene a demokraticky. A predsa som pri nej pocítil hádam najsilnejšie zahanbenie za posledné štyri roky.
Stačí totiž len mierne pozmeniť starý čínsky príbeh o princeznej Turandot. Jej otec čínsky cisár ju sľúbil za ženu tomu kto zistí kto je v Číne najväčším porušovateľom ľudských práv. Problém spočíva len v tom že najväčším porušovateľom ľudských práv v Číne je samotný cisár.
Ak by sme preložili tento príbeh do slovenčiny znel by takto: cisár sa rozhodol že jediným kto sa nesmie stať prvým verejným obhajcom ľudských práv na Slovensku je človek z hnutia ktoré najviac porušuje ľudské práva. Problémom je len to že najväčším porušovateľom ľudských práv je HZDS ktorého člen sa stane prvým verejným obhajcom ľudských práv na Slovensku.
V rozprávke Hansa Christiana Andersena znie ten príbeh ešte ináč: je o chlapčekovi ktorý vykríkol že cisár je nahý.
Slovensko je v roku 2002 nahé obnažené až na kostnú dreň. Ten príbeh nie je totiž o osobách: nie je o poslancovi HZDS Kandráčovi ani o bývalom sudcovi Hrubalovi. Nie je o tom že jeden bol členom HZDS v čase keď HZDS porušovalo základné ľudské práva v prípade triptychu Klaňanie sa troch kráľov a ani len nevystúpil z hnutia pokiaľ ten druhý radšej prestal byť sudcom len aby sa nenechal v tejto kauze skorumpovať.
Nie je ani len o tom že jeden je poslancom HZDS a štyri roky hlasuje za Lexu Krajčiho a tutti quanti a druhý nenastúpil v roku 2001 na uvoľnené miesto poslanca NR SR len preto aby mohol obhajovať ľudské práva. Nie je ani len o hrubom porušovaní koaličných dohôd vo chvíli keď je hlasovanie tajné čo nie je nič iné ako pokračovanie eštebáckeho prístupu k svetu v ktorom tajne možno spolupracovať so zlom.
Toto rozhodnutie slovenského parlamentu je najmä o stave verejnej mysle na Slovensku v roku 2002. Je o verejnej hanbe a facke spravodlivosti. Je o slovenskej nepamäti. Je o bezostyšnom výsmechu ľudských práv. Je o pohŕdaní občianskou spoločnosťou. Je o tých poslancoch vládnej koalície ktorí hlasovali proti tomu za čo do roku 1998 zvádzali zápas. Je možno aj o Robertovi Ficovi.
Je však najmä o tom ako vyzerá Slovensko v roku 2002 naozaj. Je o tom že tŕň z päty nám nevytrhnú ani USA a celá Európska únia aj keď nás privedú za ručičku do NATO a EÚ.
Pretože je o našej neúcte k sebe samým.
Článok bol uverejnený v denníku SME dňa 21. marca 2002.
