November 1989 patrí bezpochyby k najvýznamnejším medzníkom slovenských dejín dvadsiateho storočia. Možno dokonca povedať že je zlomom aký nemá v moderných dejinách Slovenska obdoby. November 1989 znamená v prvom rade prechod od totalitného režimu k demokratickému. Znamená návrat ľudského indivídua do dejín návrat jeho ľudskosti a dôstojnosti. Znamená návrat k prirodzenej rôznosti k pluralite k vedomiu toho že všetci tvoríme jeden univerzálny ľudský druh ale zároveň sme rôzni. V tomto zmysle znamená návrat k modernej európskej civilizácii tak ako sa v hlavnom historickom prúde vyvíja od osemnásteho storočia. Toto rešpektovanie základného znaku európskej kultúry rôznosti názorov postojov záujmov hodnôt našlo v Novembri 1989 svoj výraz v nastolení politickej plurality v možnosti slobodne sa rozhodovať mať možnosť slobodného výberu a voľby podieľať sa na moci a vnímať moc samotnú nie ako nástroj vlády nad druhými ale ako možnosť spravovať veci verejné spolu s druhými. November 1989 znamená po pätdesiatich rokoch návrat základných občianskych slobôd akými sú sloboda slova sloboda zhromažďovania sloboda vyznania sloboda poznania. Bez týchto slobôd ostáva človek otrokom sluhom či námedznou silou človekom bez zodpovednosti ktorý povinnosť necíti ako vnútorný záväzok voči spoločenstvu seberovných ale ako zvonka nanútený príkaz a zákaz. V Novembri 1989 sa rodí v prvom rade spoločnosť slobodných a zodpovedných ľudí vedomých si svojich povinností voči tým s ktorými žijú ale aj voči tým ktorí im predchádzali a prichádzajú po nich. November 1989 znamená v tomto zmysle návrat do dejín. Po novembri 1989 prestávame žit v nemennej prítomnosti o ktorej sa hovorilo že tu bude na večné časy začíname žit aj v budúcnosti a minulosti začíname mať pred sebou uskutočniteľnú možnosť zmien a nesieme si so sebou ako skúsenosť orientáciu a kompas našu kultúrnu pamät. História sa vracia z bezčasia do času a s ním aj do dejinnosti a do zmien a nadobúda znovu všetky tri rozmery: prítomnosť ako priestor nášho rozhodovania minulosť ako priestor našej skúsenosti a budúcnosť ako priestor našich možností. November 1989 otvoril cestu k otvoreným dejinám v ktorých neexistujú nijaké hrubé čiary zabúdania či falšovania ale schopnosť pozrieť sa na seba kriticky rozlíšit vo vlastnej histórii medzi dobrom a zlom schopnosť robiť nielen správne kroky ale dopúštať sa aj omylov a chýb no môcť tieto chyby a omyly korigovať. V Novembri 1989 sa však zrodilo aj viacero kľúčových historických rozhodnutí ktoré budú mať vplyv na náš daľší vývin. Ide predovšetkým o základné rozhodnutie medzi násilným prevratom a nenásilnou revolúciou. November 1989 bol v dvadsiatom storočí rozhodnutím pre nenásilnú ústavnú zmenu a otvoril pre Slovensko cestu bez revanšizmu aj keď je to cesta nesmierne tažká dlhá a máme na nej veľmi často oprávnený pocit že v tomto novom systéme až priveľmi nápadne prežívajú a inovujú sa staré komunistické stereotypy mechanizmy správania mocenské návyky a neprávosti. November 1989 však znamená aj možnosť preklenúť staré historické rozpory. Prvý raz v moderných slovenských dejinách sa v ňom spojili potomkovia najsilnejších nekomunistických tradícií moderných slovenských dejín potomkovia kresťanských a občianskych politických prúdov ktoré žili takmer celé storočie v nepreklenuteľnom rozpore. Toto ostáva základným posolstvom schopnosti spájať sa v rozličnosti. Prvý raz v moderných dejinách Slovenska sa však v Novembri 1989 spojili nielen Slováci a Česi aby potvrdili svoju rovnoprávnosť a rovnocennosť ale aj Slováci a Maďari ktorých dovtedy delila maďarizácia Trianon Viedenská arbitráž a vyháňanie po roku 1945. V roku 1968 mohli Slováci a Maďari pocítiť prvý raz občiansku spolupatričnosť. Vzápätí však zažili aj jej zmar. V roku 1989 sa mohli Slováci a Maďari prvý raz spolu podieľať na základnej premene spoločnosti čo ostáva do budúcnosti spoločným vkladom a záväzkom. Lebo tento raz si už zmar nášho spoločného podujatia dovoliť nemôžeme: vrhol by nás bez ohľadu na to či sme Slováci alebo Maďari do historickej priepasti. November 1989 otvoril pre nás všetkých aj keď tu narážame ustavične na tradičné hranice nášho chápania inakosti aj začiatok bolestného prerodu chápania práv menšín národnostných etnických rasových a daľších. November 1989 má neodmyslitelný a kľúčový národný rozmer. Stal sa aktívnym rozhodnutím výrazom svojprávnej a autentickej vôle slovenského národa že chce byť slobodný. Je teda naším slobodným rozhodnutím že chceme byť súčastou západnej civilizácie európskej kultúry a tradície. Je naším slobodným rozhodnutím že si v nej chceme uchovať a rozvíjať vlastnú národnú identitu. Je však aj rozhodnutím že slovenský národ je kolektivitou rôznorodých jednotlivcov a nie jednoliatou národnou masou a že našou identitou vstupujeme do otvoreného priestoru ktoré je aj kolbištom rozmanitých národných a kultúrnych identít. Je rozhodnutím o tom že sa na tomto kolbišti chceme presadiť našou kultúrnou úrovňou a vzdelanosťou hodnotami ktoré v konkurencii obstoja a budú sa vedieť presadiť. Sú to hodnoty stelesnené v našej racionálnej činnosti a v našej kreativite hodnoty našej vynaliezavosti stelesnené v technike vzdelanosti a poznávaní v našej sútaživosti stelesnenej najvýraznejšie v športe ale aj hodnoty našej imaginatívnosti a kreativity stelesnené v kultúre v krajinotvorbe architektúre v médiách vo výtvarnom umení vo filme divadle hudbe literatúre. Toto rozhodnutie spečatil v roku 1993 vznik štátnej samostatnosti. Ani on by nebol možný bez Novembra 1989. O jeho povahe bude dokonca rozhodovať to do akej miery ostane spojený s Novembrom 1989 nakoľko sa s ním bude cítiť byť zviazaný. Začína sa to už samotným jeho charakterom budovaním štátu. Skúsenosť Novembra 1989 hovorí že chceme byť v prvom rade štátom rovnoprávnych občanov. Spočíva však aj v tatarkovskom odkaze že suverénnym národom môžeme byť len vtedy ak budeme národom suverénnych občanov ak budeme národom vedomým si toho že ho tvoria suverénne autonómne indivíduá ak budeme národom vedomým si našej individuálnej lokálnej a regionálnej rozmanitosti ak budeme národom ktorý bude partnerom ostatným národom a národnostiam nebude sa nad nimi vyvyšovať ale nebude sa im ani podlizovať. November 1989 privodil ešte jednu základnú zmenu: vyjadril zásadu že vlastníctvo je posvätné a nedotknuteľné. Toto základné poznanie je dvojsečné a my sme mali možnosť za posledných dvanásť rokov túto dvojsečnost spoznať. Vlastníctvo môže byť totiž koristnícke a korumpujúce alebo zveľaďujúce a poctivé. Posolstvo Novembra 1989 spočíva v základnom zmysle vlastníctva ako historicky preskúšanej a overenej formy poctivého zveľaďovania opatrovania a ošetrovania. Ak nechceme aby na Slovensku do budúcnosti dominovala aktuálna skúsenosť koristníckeho úzko egoistického skorumpovaného vlastníctva musíme sa ustavične vracať k tomuto posolstvu Novembra 1989 ako k jednej z jeho základných hodnôt. Novembrom 1989 sme si však otvorili aj našu cestu k riešeniu súčasných civilizačných problémov. November 1989 tak ako vôbec rok „jari národov“ 1989 bol súčasťou ovela širších civilizačných a kultúrnych procesov spojených s globalizáciou sveta vznikom nových geopolitických zoskupení a mocenských konfigurácií vznikom nových demokracií ale aj nových foriem autokratických a despotických vlád a nového globálneho terorizmu novej ekonomiky nových biotechnológií nového chápania identity ľudského života ale aj ľudskej identity ako druhovej a individuálnej totožnosti. Do týchto procesov dnes ešte nedovidíme. Už dnes však vieme že môžeme ostať mimo nich na ich okraji alebo v strede: odklonom od nich mimo NATO a EU splnením minimálnych požiadaviek na ich periférií a splnením našich vnútorných potrieb v partnerskom vzťahu voči nim. Rozhodnutie Novembra 1989 bolo naším vnútorným rozhodnutím o partnerskej účasti na civilizačných a kultúrnych procesoch ktoré budú rozhodovať o našej blízkej budúcnosti. Váhať medzi včerajším odklonom a dnešným minimalizmom zabudnúť na partnerskú cestu by znamenalo opustiť v budúcnosti idey Novembra 1989 aj v tom je jeho historický záväzok a záväznosť. Sedemnásty november nemá byť ako štátny sviatok len spomienkou na významnú udalosť dejín Slovenska dvadsiateho storočia. V systéme štátnych sviatkov má plniť ešte jednu jedinečnú úlohu: je aktuálnym posolstvom pozadím na ktorom meriame a budeme merať či si to pripúšťame alebo nie naše dnešné činy a budúce rozhodnutia. Lebo ako hovorí filozofka Hannah Arendt „dobré veci v dejinách majú obyčajne veľmi krátke trvanie: mávajú však potom rozhodujúci vplyv na to čo sa neskôr deje v dlhých dobách ktoré nebývajú nijako zvlášť krásne.“ November 1989 je dôležitý nielen pre tých čo sa na ňom zúčastnili čo ho spoločne prežívali a cítili ale aj pre tých čo mu vzdorovali boli voči nemu skeptickí či si ho ani len nevšimli. Zasiahol a zasahuje totiž do životov nás všetkých. Nejde nám o spor o to ktoré štátne sviatky majú byť a ktoré nie. Ide nám o to aby sme svoju vlastnú občiansku národnú a historickú suverenitu potvrdili tým že sa k Novembru 1989 prihlásime že mu dáme to miesto ktoré mu v moderných dejinách Slovenska patrí a ktorého výrazom je aj jeho miesto v systéme štátnych sviatkov. V opačnom prípade by sme opustili sami seba.
;
Predesené v Národnej rade Slovenskej republiky pri prijímaní zákona ktorým sa 17. november stal Dňom boja za slobodu a demokraciu.
