Na počiatku nebolo slovo. Hoci možno aj bolo ale po ňom prišlo hlasovanie. A to po viacerých kolách rozhodlo o tom že OH 2008 budú v Pekingu. Rozhodol o tom v roku 2001 v tajnom hlasovaní Medzinárodný olympijský výbor na základe odporúčania jeho návrhovej komisie ktorá sa zhodla na tom že Peking „môže usporiadať výborné hry“.
Je šťastie že Červení Khméri vedení Pol Potom (mimochodom dlhoroční chránenci Pekingu) neboli zároveň ekonomickými tigrami svetu by hrozili hry na dohľad od killing fields. Čína je veľká a z Pekingu na tie jej hlasujúci nedovidia. Pre tých ktorí za všetkým zlom sveta vidia nátlak najlepšie amerických alebo aspoň nadnárodných korporácií treba zdôrazniť že v MOV snáď nesedia volení lobisti ani predajné kreatúry ale ľudia ktorí sa pri svojom rozhodovaním majú riadiť coubertinovskými ideálmi rovnosti priateľstva a fair play ale hlavne svojím vedomím a svedomím. Sotva im uverím že „nevedeli“.
Aké je svedomie dôstojných pánov a dám v MOV ktoré ich viedlo k priznaniu takejto pocty – lebo česť usporiadať hry nie je nárokovateľná? Ich apologéti používajú „principiálne“ argumenty. Lebo Čína je veľká (no potom by Praha či Tatry mali na pár storočí na uchádzanie sa o hry zabudnúť lebo „nárokovo“ je pred nimi ešte mnoho miest v oveľa väčších čínskych provinciách ako sú Česko či Slovensko). Lebo Čína má obdivuhodne rýchlo rastúci HDP – a pár sto miliónov obyvateľov ktorí to ešte nestihli zbadať a pár miliónov detí ktoré na ňom pracujú tak poctivo že si ho tiež nestihnú vychutnať. Lebo „nemôžeme odseparovať takú časť ľudstva ako tvoria Číňania keď ju naopak môžeme pritiahnuť pomôcť jej“. Tento citát úspešného slovenského olympionika je v rôznych mutáciách jedným zo zaklínadiel tých ktorí sa programovo pokúšajú o appeasement so zlom.
Keď v roku 1931 MOV pridelil hry Berlínu bola Weimarská republika jednou z lepších európskych demokracií. V roku 1936 to bolo s demokraciou slabšie ale zas to bola krajina s pozoruhodným hospodárskym rastom aký nemal na starom kontinente obdobu. Bolo jej možné odobrať česť usporiadať hry pre „maličkosť“ akou boli norimberské rasové zákony? Bolo by dobré „odseparovať nádejnú tisícročnú ríšu keď ju mohli pritiahnuť a pomôcť jej´“?
Nuž ako pomohli hry tým ktorých sa tie zákony týkali by mohli povedať nemeckí gymnasti bratia Alfred a Felix Flatowovci olympijskí víťazi I. novodobých OH v Aténach či náš maratónec Oskar Hekš 8. na OH v Los Angeles 1932. Vlastne nemohli lebo z plynových komôr hlasy nepočuť. Ako pomôžu XXIX. hry v Číne mŕtvym študentom z námestia Tchien-an-men? A tým ktorým vysekali a vysekávajú orgány súce na transplantáciu solventným záujemcom? A tým ktorí sa strašne prehrešili príslušnosťou k nenásilnému hnutiu Falun Gong čo ohrozuje vzorovú čínsku demokraciu a za trest zomierajú v lágroch lao-kai?
Nie je tá hrôza dielom tých ktorí sa budú mierumilovne usmievať v čestnej lóži olympijského štadióna? Nacistický režim mal 1. 8. 1936 „na triku“ podstatne menej krvi ako jej bude 8. 8. 2008 na rukách ukláňajúcich sa hostiteľov. Môžu sa oprávnene (?!) domnievať že v zmesi s váženými pánmi a dámami z MOV funkcionármi športových federácií prezidentmi premiérmi či korunovanými hlavami sa vyperú dočista do čista.
Neviem ako vy vážení čitatelia ja sa však domnievam že z tej kalnej zmesi nevypláva nikto čistý. Existuje riešenie ktoré nepripraví športovcov o právo bojovať o najvyššie méty a zároveň dá jasnú správu páchateľom: športovci nech sú na športoviskách a v čestnej lóži nech sedí celkom osamelo pár sto členov Ústredného výboru Komunistickej strany Číny. Mao s nimi…
Článok bol uverejnený v denníku Hospodárske noviny dňa 4. apríla 2008.
