Ľudské správanie ukazuje čomu ľudia veria a čo očakávajú – napríklad či čakajú viac peňazí za menej práce alebo viac peňazí za viac práce. V spoločnosti slobodných jednotlivcov by malo byť nepredstaviteľné získať väčšinovú podporu hlásaním nezmyselných ideálov. Neprípustné by malo byť aj obmedzovanie osobnej slobody. Práve tak sa však správajú slovenské odbory. Tie si v úsilí presvedčiť napríklad o zvýšení minimálnej mzdy na 8100 korún a valorizácii dôchodkov o 10 percent nedávno dvakrát spravili zo šoférov rukojemníkov.
Výsadné postavenie a zákonné zvýhodňovanie odborov zamestnávateľov a iných záujmových skupín ktoré nik nevolil ničí parlamentnú demokraciu a potenciálnu sociálnu rovnováhu. Odbory chránia najmä vlastných členov pred následkami vlastnej nezodpovednosti a to na úkor ostatných občanov. Zodpovedná spoločnosť to nesmie podporovať. Je čas zrušiť zákon o tripartite v prospech ekonomickej efektívnosti a korektnosti a v prospech občianskej spoločnosti. Hračku tripartity udelila vláda odborárom a zamestnávateľom kvôli “sociálnemu zmieru”. Výsledkom je “sociálna vojna” a aj brzdenie reformnejšie smerovaných opatrení vlády.
Odbory združenia alebo komory pritom nemajú právo určovať čo majú zamestnávatelia vláda či iný subjekt robiť. Prečo sú pri vyjadrovaní sa k zákonom privilegované iba odbory a zamestnávatelia? Diskusiu o zákonoch treba otvoriť verejnosti a presunúť váhu rozhodnutí z vlády do parlamentu. Pokiaľ trvá tripartita sme parlamentnou demokraciou len na papieri. Dnes zákony píšu úradníci na ministerstvách v legislatívnej rade vlády tripartite a politických stranách nie v parlamente a verejne. Ľudia ktorých sa zákon týka sa o ňom zvyčajne dozvedia až keď je prijatý. Voliči majú na zákony úplne mizivý vplyv. Poslancov predsa volíme aby boli v parlamente zodpovední za zákony – osobne adresne verejne a kontrolovateľne. Trvajme na nahradení korporativistickej tripartity slobodným prístupom všetkých občanov a inštitúcií k príprave a kontrole zákonov a vládnych rozhodnutí.
Spôsobom života slobodnej spoločnosti je obmedzovanie zasahovania vlády – a odborov či a iných záujmových skupín – nielen do ekonomiky ale aj do sociálnej sféry zdravotníctva školstva či kultúry. Chcime zodpovednosť za ne vo väčšej miere prevziať sami ako občania a naše spoločenstvá. Trvajme na tom aby vláda pristupovala rovnocenne k štátnym samosprávnym cirkevným mimovládnym i súkromným subjektom.
Neodkladajme ani vysporiadanie sa s pokriveným chápaním “sociálnej spravodlivosti”. To nenastane ak zákonom stanovíme výhody pre niektorých. Sociálna nespravodlivosť nastane vždy keď chýbajú rovnaké šance. Vrátane korupcie či neschopnosti vynútiť právo. A nastane aj vtedy keď za lepšiu prácu nedostanem viac peňazí. Vždy keď vláda daňami berie všetkým a rozdáva vyvoleným. Pravidlá na odstránenie nerovnosti šancí poznáme. Naopak nerovnosť v príjmoch v schopnostiach a v postavení je normálna. Vytvára priestor pre prirodzenú pomocnú ruku dobrovoľnej solidarity. To môže byť realitou vždy keď viera väčšiny spôsobí že zákony majú zmysel len v praxi odbory sa venujú konkrétnym pracovným vzťahom zamestnancov zamestnávatelia svojim podnikom a politici berú svoju zodpovednosť nie akoby ale naozaj.
Článok bol uverejnený v týždenníku Domino fórum dňa 12. júna 2003.
