Návrh ktorý predložil v Národnej rade poslanec Peter Osuský je stručný: „Kto verejne popiera spochybňuje schvaľuje alebo sa snaží ospravedlniť holokaust zločiny režimu založeného na fašistickej ideológii zločiny režimu založeného na komunistickej ideológii alebo zločiny podobného hnutia ktoré násilím hrozbou násilia alebo hrozbou inej ťažkej ujmy smeruje k potlačeniu základných práv a slobôd potrestá sa odňatím slobody na šesť mesiacov až tri roky.“
Ochrana pred excesmi
Na prvý pohľad sa zdá že všetko je jasné. Zločiny fašistických a komunistických režimov boli obludné a potrestanie ich verejného popierania je aktom ochrany pravdy. Nezasahuje do slobody slova ale chráni spoločnosť pred excesmi mimo rámca slobodnej demokratickej spoločnosti. Vyhovárať sa na to že nevieme čo je komunizmus a fašizmus je detinské. Definíciu nacistických a komunistických zločinov ako aj zločinov proti ľudskosti obsahuje napokon aj Zákon o Ústave pamäti národa.
Zákon proti popieračom fašistických a komunistických zločinov má svoju predhistóriu. Platil od roku 2002 ale sa z neho vyňalo popieranie zločinov komunizmu. Platí aj po zmene trestného zákona ale má v súčasnosti celkom všeobecnú podobu.
Náš dnešný návrh nenahrádza ale dopĺňa súčasné znenie a špecifikuje ho na zločiny fašizmu aj komunizmu. Napokon nežili sme v dvadsiatom storočí vo vzduchoprázdnom priestore ale v konkrétnej spoločenskej situácii v časoch keď sa vraždenie genocída zločiny proti ľudskosti viazali na celkom konkrétne ideológie – fašistickú a komunistickú.
Sloboda slova verzus skúsenosť
Rozumiem diskusii o slobode slova aj keď nemám rovnaký názor na jej absolútnu ochranu. Minulé storočie so šesťdesiatimi rokmi dvoch totalitných režimov bolo v našom geopolitickom priestore priveľmi krutou skúsenosťou na to aby sme mohli uplatňovať americké chápanie slobody slova založené v inom priestore a čase v odlišnom historickom kontexte v rozdielnej spoločenskej situácii s neprerývanou historickou tradíciou.
Preto som presvedčený že popieranie takých zločinov proti ľudskosti akými sú genocída vraždenie neľudské väznenie odporujúce základným princípom ľudskej slobody a dôstojnosti má sa byť presne pomenovať a trestať. Aby tvorilo rámce našej historickej pamäti ako čosi neprekročiteľné.
Ak však rozumiem diskusii o slobode slova nerozumiem tvrdeniu historika Dušana Kováča ktorého si osobne vážim a jeho odborné názory rešpektujem že takéto zákony sú možné len v totalitných spoločnostiach. Takéto a podobné zákony platia v mnohých demokratických krajinách. Dušan Kováč pozná celkom iste najznámejší prípad popierača holokaustu anglického historika Davida Irvinga ktorého v Rakúsku odsúdili na tri roky väzenia a postupne ho označili za persona non grata v mnohých štátoch ako Kanada Nemecko či Taliansko.
Strata historickej pamäti
Otázka však znie aj tak či by nebola lepšia osveta ako represia. Represívne opatrenia sú dôležité ale ešte dôležitejšia je prevencia. Aby ľudia vedeli že je pre nich riskantné a nebezpečné pohybovať sa na tenkom ľade a aby poznali hranice popierania zločinov fašizmu a komunizmu.
Na Slovensku sme až pričasto svedkami hlbokej straty historickej pamäti. Ešte stále nájdeme vo verejných priestoroch busty komunistických funkcionárov a výjavy robotníkov a roľníkov ktorí bojujú proti imperializmu ruka v ruke s milicionármi. Začínajú však pribúdať aj nové busty a tabule oslavujúce vysokých funkcionárov z čias vojnového slovenského štátu a povojnového komunistického Československa.
Práve preto je také dôležité vymedziť jasné rámce toho kde sú hranice demokratických slobôd a kde sa začína svet excesov mimo rámca slobodnej spoločnosti. Svet v ktorom sa popiera spochybňuje schvaľuje či ospravedlňuje potláčanie základných práv a slobôd. Preto som za jasné pomenovanie toho že ide o fašistické a komunistické zločiny. Preto som za tento zákon.
Článok bol uverejnený v denníku Pravda dňa 13. júla 2011.
