Dňa 14. marca 2010 Bratislava Hodžovo námestie 14.00 hod. Proti sebe stojí okolo sedemsto ľudí protestujúcich proti pravicovému extrémizmu a tristo pravicových extrémistov.
V hlave mi utkvelo niekoľko útržkov – protestujúci Martin Mojžiš s reproduktorom v ruke mamičky s deťmi v kočíkoch tvár ľavicového aktivistu Eduarda Chmelára. Naša otázka či máme ísť do otvoreného konfliktu ktorú zodpovedali tie mamičky s deťmi: kvôli nim sme nešli. Oproti nám kruh plný oplzlých reči vyrevujúca dáma v činčilovom kožuchu. A kordón policajtov ktorí proti tomu neskrývanému velebeniu fašizmu rasizmu a antisemitizmu nezasiahli.
Spomenul som si na to o rok keď som dostal otázku čo si myslím o pravicovom extrémizme. Odpovedal som: „Vývoj extrémnej pravice vnímam v súčasnosti ako pritlmenejší než pred voľbami v roku 2010 lebo dostáva menší verejný priestor ako za Ficovej vlády čo neznamená že neexistuje. Vždy závisí od reálneho potenciálu pre rasovú etnickú náboženskú národnú a menšinovú nevraživosť a nenávisť a tie na Slovensku existujú. Zvláštne pritom je že u nás neexistuje takmer nijaká ostražitosť voči ľavicovému extrémizmu terorizmu autokratizmu a totalitarizmu hoci sú podbruškovou agendou ľavicového politického mainstreamu.“
Svojou odpoveďou som okrem pravicového extrémizmu chcel upozorniť na to že v skrytejšej podobe existuje na Slovensku aj ľavicový extrémizmus o ktorom sa zvykne tvrdiť že vôbec neexistuje. Dostalo sa mi rázneho poučenia od Michala Havrana ml. že som si osvojil antidemokratický étos a stratil minimum intelektuálnej čestnosti.
Havranove vety by možno stáli za odpoveď keby neosočoval nevytrhával moje vety z kontextu a nepodsúval mi že píšem o európskej ľavici keď som písal o ľavici domácej roduvernej našskej. Iná u nás totiž v politike neexistuje a je len utopickou ilúziou skrývať sa za európsku ľavicu tam kde je reč o našej politickej ľavici a jej extrémistickom zázemí.
Naša ľavica má jednu špecifickú vlastnosť – na rozdiel od európskej ľavice ktorá je po skúsenostiach prvej a druhej svetovej vojny voči nacionalizmu rasizmu a etnickej nevraživosti ostražitá naša ľavica sa k nim viac či menej skryto alebo otvorene hlási. To nie je imaginárny problém ale fakt ktorý naplno potvrdili štyri roky vlády s Ficom na čele s Mečiarom a Slotom vesele. (Pre tých ktorým sa nechce klikať na wikipédiu len poznamenávam že v predchádzajúcej vete ide o parafrázu znamého hesla: „So Širokým na čele na Slovensku vesele“ a že Viliam Široký bol v päťdesiatych rokoch minulého storočia popredným funkcionárom Komunistickej strany Slovenska.)
Historickým zdrojom ľavicého extrémizmu je od čias boľševizmu legitimizácia teroru velebenie diktatúry proletariátu a kolektivizmus. Všetky komunistické hnutia a režimy sú v tomto zmysle z hľadiska demokracie opierajúcej sa o slobodu jednotlivca a pluralitu názorov extrémistické. Štyridsať rokov komunizmu sa však tak nezmazateľne vrylo do našej každodennej skúsenosti kože a pamäti že inštinktívne odmietame uvažovať o „reálnom socializme“ ako o režime ľavicového extrémizmu. Museli by sme totiž pripustiť že je v nás ešte stále hlboko prítomný len si to vytesňujeme z mysle. Stačí nevnímať reliéf symbolizujúci podnes na priečelí Policajného prezídia bezpečnosť a armádu ako ozbrojenú päsť robotníkov roľníkov a pracujúcej inteligencie. Preto sa nám zdá že ľavicový extrémizmus u nás neexistuje a obchádzame ho aj vtedy keď nám niekto pod nosom velebí ľavicových extrémistov diktátorov autokratov a priateľov teroru najrozličnejšieho druhu od Kaddáfiho Chaveza po Lukašenka.
Extrémizmus existuje všade tam kde ide o rasový triedny národný etnický alebo náboženský kolektivizmus. V nedemokratickom svete sa priamka na ktorej môžeme okolo pomyselného stredu situovať čo je vľavo a vpravo mení do tvaru podkovy alebo uzatvárajúceho sa kruhu. Fedor Gál to formuluje lapidárne: „Je jasné že oba póly extrémistických ideológií spolu susedia a líšia sa najmä symbolmi a rituálmi.“
Takže ako? Existuje na Slovensku ľavicový extrémizmus alebo nie?
Článok bol uverejnený v týždenníku .týždeň dňa 28. marca 2011.
