Pri výročiach novembra 1989 vždy cítim radosť. Radosť že zlo môže byť porazené. Neuveriteľný zážitok zázraku 17. novembra. Už je to vlastne 17 rokov. Zvonili sme kľúčmi a mali sme radosť a nádej. Dnes je to štátny sviatok a nazvali sme ho Deň boja za slobodu a demokraciu. Lebo vieme že zlo a nesloboda nezanikli. Že o slobodu musíme zápasiť stále každý deň. Sloboda žije len v konkrétnych ľuďoch v tom čomu veríme a čo robíme. Zákony ústavy a európske smernice samy osebe nie sú slobodou. Sú to len nástroje konkrétneho spôsobu rozdelenia a spravovania moci. Nie sú slobodou ani keď ich aktívne ale žiaľ najčastejšie pasívne prijme väčšina.
Demokracia je dokonca iba jedna z možných procedúr správy spoločných záležitostí a často viedla k väčšej či menšej neslobode. Poznáme to z každej našej ponovembrovej vlády aj keď v hrubom zneužívaní moci vedie Mečiar. O slobodu vedieme žabomyšie vojny lebo sme žabomyší. Slobodu jednotlivca nazývame reformami zápasíme o ne ale miešame ich s korupciou a sebectvom zvolených nositeľov moci. Podstata reforiem je v tom že ponúkajú ľuďom osobnú slobodu aj s príslušnou mierou ich vlastnej zodpovednosti. A práve do zodpovednosti sa mnohým nechce. Z čiernobieleho rozdelenia zla a dobra za komunizmu sme sa ocitli v globálnej farebnosti. Aj v nej však sloboda závisí iba od každého jednotlivo.
Reálnou pascou pre slobodu je dnes sociálny štát Európskej únie. A samozrejme aj štát Ficovho národne socialistického blahobytu. Sociálny štát je soft komunizmus európskych politikov a je na najlepšej ceste zničiť sám seba a zabiť slobodu kresťansko-židovskej západnej civilizácie o ktorej sme snívali pred novembrom ’89. Dnešná politická Európa sa odmieta postaviť zvonka aj zvnútra hroziacej neslobode odmieta súťažiť nemá odvahu oprieť sa o osobnú zodpovednosť občanov naopak postupne ľudí zbavuje odvahy a vôle k činom bludmi o kolektívnej zodpovednosti a anonymnej solidarite. V Európskej únii sa rozrastá kultúrne vákuum multikulturalizmu. Politická Európa deštruuje vlastnú kultúrnu tradíciu. Vymierajúca európska populácia ani vlny prisťahovalcov ktorých pritiahlo bezprácne rozdávanie daní od jednotlivcov ktorí v Európe ešte pracujú sa nemajú o čo oprieť. Aj na toto nielen na radosť myslím keď si v novembrových sychravých dňoch spomínam na nádeje roku 1989. Európska demokracia možno zničí seba samu. Slovensko ani kontinent samozrejme nezaniknú. Európske národy si budú môcť odštrngať nejaké ďalšie 17. novembre a odznovu budovať kultúrnu pamäť o slobode založenej na osobnej zodpovednosti. Slovenský sviatok boja za slobodu a demokraciu má priliehavý názov.
Článok bol uverejnený v denníku SME dňa 21. novembra 2006.
