Diskusiu o dvojakom občianstve sprevádzajú verejne šírené mýty. Jeden z nich tvrdí že ak je slovenský zákon v súlade s medzinárodným dohovorom tak to platí aj o slovenskej ústave. Nie je to tak naša ústava je prísnejšia ako spomínaný dohovor.
V súvislosti so spormi okolo zákona o občianstve sa stal aj Európsky dohovor o občianstve predmetom viacerých mýtov. Prvým je tvrdenie že maďarský zákon o dvojakom občianstve odporuje európskemu dohovoru. Neodporuje.
Orbánov zákon je zlý nezodpovedá medzinárodným zvyklostiam a narúša dobré susedské vzťahy ale v rozpore s dohovorom nie je. Nie je pravda že by dohovor vyžadoval nejakú väzbu medzi človekom a štátom ktorého občianstvo tento človek nadobúda.
Čo hovorí dohovor
Európsky dohovor v článku 6 stanovuje zmluvným štátom povinnosť ustanoviť vo svojej legislatíve ktoré osoby musia nadobudnúť jeho občianstvo (odseky 1 a 2). Ukladá im povinnosť ustanoviť možnosť naturalizácie osôb ktoré majú zákonný a obvyklý pobyt na jeho území (odsek 3). A vymenúva ktorým kategóriám osôb by mal štát uľahčiť nadobudnutie občianstva (odsek 4).
Nezmieňuje sa však o tom že by zmluvný štát nemohol udeľovať občianstvo aj iným osobám. Nemusí sa nám to páčiť a v prípade Orbánovho zákona sa nám to ani nepáči ale nie je to v rozpore s európskym dohovorom.
Do istej miery problematickým je aj tvrdenie že slovenská reakcia je plne v súlade s dohovorom. Ten v článku 7 odsek 1 písm. a) pripúšťa že zmluvný štát môže ustanoviť stratu občianstva zo zákona dobrovoľným nadobudnutím ďalšieho občianstva.
Lenže dnes sa už na Slovensku všetky relevantné politické sily (možno s výnimkou SNS) zhodujú že strata občianstva by sa nemala týkať Slovákov v Los Angeles Ottawe či v Manchestri ktorí nadobudnú americké kanadské alebo britské občianstvo. Spor sa vedie už „len“ o to či by slovenské občianstvo mali strácať Maďari v Komárne Rimavskej Sobote a Košiciach ktorí nadobudnú maďarské občianstvo.
K riešeniu problému tých prvých bez odstránenia strácania občianstva tými druhými smeroval návrh novely z dielne Smeru aj pozmeňovák Igora Matoviča. To však znamená že po takejto úprave by už slovenský zákon neustanovoval stratu slovenského občianstva dobrovoľným nadobudnutím iného štátneho občianstva ale len istým spôsobom nadobudnutia iného štátneho občianstva. A je otázne či takéto riešenie zodpovedá dohovoru.
Ešte je tu ústava
Tretím mýtom je tvrdenie že ak je slovenský zákon v súlade s európskym dohovorom tak je v poriadku a je v súlade aj so slovenskou ústavou. Taký automatizmus však neplatí. Ústava v článku 5 odsek 2 uvádza že „nikomu nemožno odňať štátne občianstvo Slovenskej republiky proti jeho vôli“. Dohovor obsahuje ako jeden z princípov obdobné ale nie identické ustanovenie podľa ktorého „nikto nebude svojvoľne zbavený svojho občianstva“ (čl. 4 písm. c).
Formulácia z ústavy je prísnejšia. Ak niekto zo zákona stratí občianstvo nadobudnutím cudzieho štátneho občianstva evidentne je to v súlade s požiadavkou európskeho dohovoru lebo nejde o „svojvoľné zbavenie“ občianstva. Stále však môže ísť a v prípadoch ktoré na Slovensku riešime aj ide o „odnímanie občianstva proti vôli“ dotknutých osôb.
Inak povedané odňatie občianstva môže byť proti vôli dotknutej osoby (ústava) aj v prípade keď nie je svojvoľné (dohovor). Slovenské zákony však nemusia byť len v súlade s medzinárodnými dohovormi ktorými je Slovensko viazané ale rovnako aj s Ústavou SR.
Zákon ktorý je v súlade s medzinárodným dohovorom ale odporuje našej vlastnej ústave rozhodne nie je v poriadku.
Článok bol uverejnený v denníku SME dňa 18. februára 2011.
