K extrémistom sa možno správať dvoma spôsobmi. Buď ako k extrémistom alebo ako k normálnym stranám. To znamená buď ich izolovať a vytesňovať z politickej scény alebo sa ich snažiť integrovať do demokratického spektra. Prvý prístup vychádza z prirodzenosti ktorá núti zachovať si odstup od zla. Druhý z toho že ak extrémistov volí dostatočný počet voličov treba sa voči nim správať ako ku ktorejkoľvek inej parlamentnej strane.
Diskusie o vzťahu k politickému extrémizmu oživil vstup KSS do parlamentu a otázka či má mať zastúpenie vo vedení parlamentných výborov. Odporcovia izolácie používajú tri základné argumenty. Prvým je tvrdenie že izolácia KSS iba posilní kým jej akceptovanie bude príležitosťou na to aby sa táto strana sama „historicky znemožnila“.
Ide prirodzene iba o špekuláciu. Akceptovanie extrémistov ich môže naopak posilniť a vytvoriť ilúziu že sú súčasťou štandardného politického spektra. Ale aj ak by izolácia KSS posilnila nie je to dôvod aby sa slušní ľudia nesprávali podľa svojho presvedčenia k extrémistom ako k extrémistom.
Druhým argumentom je že v minulosti sa rovnako dôsledný prístup neuplatňoval voči iným extrémistickým subjektom ako SNS alebo ZRS. Obe strany však boli v rokoch 1994 až 1998 súčasťou vládnej koalície a bolo teda nemožné aby si dostatočný odstup od nich zachovala parlamentná väčšina ktorú v tom čase spoluvytvárali.
Ešte dôležitejšie však je že primitívny nacionalizmus SNS či uletené ľavičiarstvo ZRS sú predsa len čosi trochu iné ako otvorené hlásenie sa k režimu ktorý si na celom svete vyžiadal desiatky miliónov obetí. Nijako to nespochybňuje správnosť tézy že ak by sa niekedy v budúcnosti dostali do parlamentu aj extrémisti iného typu treba ich izolovať rovnako ako by dnes bolo žiaduce izolovať KSS.
Treťou základnou námietkou proti izolácii KSS je že slovenská politická scéna sa len tak hemží bývalými komunistami. Prečo sa teda zamerať len na tých ktorí zotrvali pri svojom presvedčení a „odpustiť“ tým ktorí „prevrátili kabát“?
Protiargument je obdobný ako pri predchádzajúcej námietke. Je predsa len drobný rozdiel medzi priznaním omylu (či už účelovým alebo úprimným) a tým keď niekto zotrváva v omyle. To však neznamená že by nás intenzita zastúpenia bývalých komunistov vrátane vysokých komunistických funkcionárov medzi politikmi mala nechávať chladnými. Ale keď naraz nemožno vyriešiť všetky problémy sveta znamená to že máme rezignovať aj na riešenie tých ktoré riešiť môžeme?
Väčšina našich politikov to však – zdá sa – vidí inak. Prezident Rudolf Schuster sa po voľbách stretol aj so zástupcami KSS akoby šlo o normálnu stranu. Jeho postoj ostro kontrastuje s postojom jeho českého kolegu Václava Havla ktorý sa kontaktom s komunistami dôsledne vyhýba. Dištanc mohla preukázať aspoň budúca stredovo-pravicová vládna koalícia keby KSS nepustila do parlamentných funkcií. Lídri koaličnej štvorky sa však zachovali alibisticky. Vraj sa má opozícia sama dohodnúť ako si rozdelí posty predsedov parlamentných výborov a či niečo prisúdi aj KSS alebo nie.
A HZDS so Smerom komunistom prenechali miesto predsedu výboru pre životné prostredie. Keďže aj na čele oboch zmienených strán stoja bývalí komunisti bolo by asi prekvapivé keby práve oni začali budovať novú tradíciu dištancu parlamentných strán od politického extrémizmu.
Je asi dosť príznačné že v jednej z nástupníckych krajín bývalého Československa je hlavou štátu bývalý disident väznený komunistickým režimom a v druhej zasa bývalý vysoký komunistický funkcionár.
Príležitosť aspoň trochu zrelativizovať toto pre Slovensko zahanbujúce porovnanie mali poslanci pravicových strán pri tajnej voľbe predsedu výboru pre životné prostredie. Nevyužili ju.
Článok bol uverejnený v denníku SME dňa 18. októbra 2002.
