Za účasť v referende agitovali všetky parlamentné strany. Účastníci referenda teda tvorili naozaj pestrú zmes. Podobne rôznorodou spoločnosťou však boli aj tí čo neprišli. Dôvody ich neúčasti boli úplne rozdielne.
Chronickí nevoliči sa už zo zásady nezúčastňujú na žiadnych voľbách. Buď sa o verejné dianie vôbec nezaujímajú alebo neveria že by ich hlas mal akýkoľvek vplyv. Táto skupina tvorila veľký podiel „neúčastníkov“ ale z hľadiska samotného referenda nie je dôvod sa o nej rozvádzať. Takíto ľudia existujú v každej krajine a netreba sa nad tým vzrušovať. Nielen na Slovensku je to tak.
Druhou skupinou boli protestujúci opozičníci. Neúčasťou na referende chceli „vytrestať“ vládu za jej politiku v iných otázkach. Ich neúčasť nemala nič spoločné s postojom k Európskej únii. Počítali s tým že neplatné referendum narobí vláde problémy. Prepočítali sa však a práve oni sú najvýraznejšie porazenou skupinou. Reprezentantom „protestujúcich opozičníkov“ bol Robert Fico. Hoci on sám sa na referende zúčastnil. Po parlamentných voľbách 2002 je to preňho ďalšie fiasko.
Za referendových euroskeptikov môžeme označiť tých ktorí odmietali vstup do únie. V referende rozdelili svoje sily. Časť z nich prišla a hlasovala proti. Zvyšok hlasovanie takticky bojkotoval v očakávaní že účasť nebude dostatočná. Výsledkom bola podpora vstupu pri tesne nadpolovičnej účasti. Keby sa euroskeptici koordinovali referendum mohlo dopadnúť inak. Buď by nebola účasť dostatočná alebo by bol pomer hlasov ZA a PROTI o niečo vyrovnanejší. Ani „taktizujúcim“ euroskeptikom ich kalkulácia nevyšla. Na rozdiel od „protestujúcich opozičníkov“ ich však ťažko možno považovať za skutočne porazených. „Protestujúci opozičníci“ by svoj cieľ „potrestať vládu“ neplatným referendom dosiahli. Euroskeptici však pri existujúcich náladách verejnosti vlastne nemali šancu svoj hlavný cieľ naplniť. Neplatné referendum by totiž vstup do únie iba trochu skomplikovalo ale určite by mu nezabránilo.
Neúčasť euroskeptikov bola prejavom ich odmietania vstupu do únie. Neúčasť nerozhodnutých eurokritikov bola skôr výrazom ich pochybností a výhrad proti súčasnému stavu únie. „Nerozhodnutí eurokritici“ boli protipólom „chronických nevoličov“: ich neúčasť nepramenila z nezáujmu a neznalosti ale z kritického reflektovania informácií o únii. Mali problém ako s ÁNO tak s NIE. Preto sa veľká časť z nich na referende radšej nezúčastnila. Ak sa zúčastnili a hlasovali za vstup tak bez toho aby potom tancovali na námestiach. Ak hlasovali proti tak aj s vedomím že tým zvyšujú referendové kvórum.
Piatou skupinou boli pasívni eurooptimisti. Podporovali vstup spoľahli sa však na to že ich hlas nebude chýbať. A nechýbal. Na rozdiel od „taktizujúcich euroskeptikov“ alebo „protestujúcich opozičníkov“ im ich kalkulácia vyšla. Keby referendum nebolo platné najväčšia zodpovednosť by ležala na ich pleciach. Keďže platné bolo „pasívni eurooptimisti“ sa stali najúspešnejšou skupinou „neúčastníkov“. Hoci si to zaslúžili najmenej.
Referendum prebehlo. Slovensko vstúpi do Európskej únie ale skutočný konflikt eurooptimistov eurokritikov a euroskeptikov nás ešte len čaká. Karty v ňom však už budú rozdané trochu inak ako v referende.
Článok bol uverejnený v denníku SME dňa 29. mája 2003.
