Slovensko nebude na medzivládnej konferencii patriť ku krajinám ktoré svoje pripomienky k ústavnej zmluve EÚ presadzujú s priveľkou razanciou. Vláda dala vyjednávačom v podstate voľný mandát: pripomienky síce máme ale aj v prípade že by z nich nič podstatné neprešlo návrh ústavnej zmluvy je pre nás prijateľný. S takýmto „odhodlaním“ bude presadenie akejkoľvek zmeny skôr dôsledkom šťastnej zhody okolností ako vlastného úsilia. Dôležité nie je iba to ako rázne Slovensko svoje pripomienky presadzuje ale aj to aké sú. A zoči-voči tomu ako ďaleko ide návrh ústavnej zmluvy v snahe vytvoriť z EÚ európsky superštát sú nedostatočné ba až banálne. Názor Dzurindovej vlády že by malo ísť o ústavnú zmluvu a nie o ústavu pretože nemá ísť o superštát ale o spoločenstvo je iste sympatický. Problém však spočíva v tom že zmena názvu neznamená automaticky zmenu obsahu. A obsah tohto dokumentu k európskemu superštátu smeruje. EÚ ním získa právnu subjektivitu. Jednoznačne sa definuje že právo únie je nadradené právu členských krajín. Spoločné kompetencie môžu jednotlivé štáty uplatňovať iba v rozsahu v akom ich nevykonáva únia. A proti ničomu z toho naša vláda nenamieta. Návrh ústavnej zmluvy značne rozširuje okruh otázok o ktorých možno rozhodovať hlasovaním kvalifikovanou väčšinou. Slovenská vláda sa síce vyslovuje za to aby sa o daniach obrane sociálnych veciach kultúre a v oblasti trestného práva súdov a polície zachovalo jednomyseľné rozhodovanie vôbec si však nekladie otázku či j e potrebné aby sa o takýchto veciach vôbec rozhodovalo na úrovni únie. Podľa princípu subsidiarity ktorým sa dokumenty EÚ často oháňajú sa rozhodovanie nemá prenášať na vyššiu úroveň ak možno o veci rozhodovať na nižšej. A z čoho pramení presvedčenie že o takýchto veciach treba rozhodovať na celoeurópskej úrovni? Sú hádam jednotlivé krajiny neschopné suverénne rozhodovať o svojich daniach sociálnej politike alebo kultúre? Alebo priaznivci centralizácie predpokladajú že nikomu nepríde na um položiť si takéto otázky? Vo vzťahu k stanoviskám vlád jednotlivých krajín im žiaľ tento predpoklad vychádza. Ak vládam neprekáža smerovanie EÚ k superštátu mali by to aspoň priznať. A nechať o tom rozhodnúť občanov. Podľa ústavy sa má o vstupe Slovenska do štátneho zväzku s inými štátmi rozhodnúť ústavným zákonom ktorý sa potvrdí referendom. Schvaľovanie euroústavy je ukážkovým príkladom keď by sa ústavný článok 7 mal uplatniť.
Článok bol uverejnený v denníku Pravda dňa 13. októbra 2003.
